Dieťa stepi

Ukážka z poviedky Dieťa stepi – historická fantasy z Mongolska. Vyšla v zborníku poviedok Žena se sovou. K poviedke ma priviedla predstava osamelej ženy putujúcej stepou a ja som chcela „zistiť“, prečo tam je.

Dieťa stepi (ukážka)

Ponáhľaj sa.

Nedívaj sa za seba.

Pokračuj.

Deň za dňom. Takmer stále v sedle, takmer bez prestávky.

Vedela, že jej prenasledovatelia sú jej v pätách. Nemohli ju nechať ujsť. Ženu, ktorá utiekla z vládcovej jurty, nemohli nechať len tak odísť. A už vôbec nie po tom, ako priotrávila všetky kone, aby prípadných prenasledovateľov spomalila.

No na tom, či ju napokon dohonia a zabijú, jej v podstate až tak nezáležalo, kým stihne to, čo si predsavzala.

Ponáhľaj sa.

Popchla unavenú kobylu do kroku.

Kopce, ktoré sa zdali byť priam na dosah, boli v skutočnosti ešte veľmi ďaleko. Nekonečná step však rada zavádzala. Mäkké vlny sivozelených kopcov nemali konca ani kraja. Len občas ich prerušila modrosť rieky, len občas sa údolia rozžiarili odtieňmi zelenej, len občas sa krajina rozohriala a vítala ľudí svojou hojnosťou. Väčšinu roka bola step suchá, tvrdá a neúprosná. Kto ju nepoznal alebo ju podcenil, nemal šancu prežiť.

To, že ona ich poznala, neznamenalo, že bola v bezpečí. Naopak. Osamelá žena v pustej stepi bola terčom pre divé zvery, pre kočovné kmene, pre obchodné karavány i pre prírodné živly. Ona však nemala nikoho, kto by jej namiesto ochrany nepodrezal krk, sotva by počul jej plán. I preto ju viac trápilo nebezpečenstvo za jej chrbtom.

Napäla sa a s pevne stisnutými zubami pomkla kobylu do klusu.

Stisnuté hrdlo, zaťaté päste, napätie prenesené na zviera, ktoré ju s dôverou poslúchalo. Prach sa za nimi vzdúval a vietor jej ho vháňal do tváre. Štípali ju oči, slzili, no ona sa len hnala ďalej. Kopytá duneli na suchej zem v rýchlom slede. Krajina sa jej rozplývala do jednoliatej machule.

Svet sa zúžil na zvuk vetra a konských kopýt. Strach ju tlačil vpred. Ak ju chytia…

Kobyla pridala ešte o kúštik. Bežala tak rýchlo ako vládala a stále mala pocit, že to nie je dosť. Ženin strach ju hnal vpred.

Rýchlo. Rýchlo! Rýchlo!

Vtom kobyla nebezpečne prudko zastala.

„Prŕ!“ vyletelo zo ženy aicky a až potom si uvedomila, že ich kobyla zachránila pred pádom do hlbokej jamy. Keby sa žena prakticky nenarodila v sedle, bola by už asi mŕtva. A jej úmysel zachrániť tisíce nevinných ľudí by zomrel spolu s ňou.

Kobyla nervózne zaerdžala a každým pohybom tela dala najavo svoju nespokojnosť.

„Už je dobre, už je dobre,“ chlácholila nervózne zviera so stíšeným hlasom a plieskala ho po šiji. Kobyla sa ešte napäla a dala jazdkyni najavo, že sa jej všetko nepáči.

„Pokojne, pokojne,“ prihovorila sa jej žena ešte raz a jemne pomkla kobylu vpred.

Krokom. Obe sa potrebovali upokojiť. Nepotrebovala to svojim prenasledovateľom uľahčiť.

***

Hľadela do šera a bojovala so smädom a s únavou. Za iných okolností by pokračovala ďalej až k jednému z dočasných potokov, ktoré sa v stepi objavili vždy po dažďoch a potom opäť zmizli, akoby ich vyprahnutá zem vypila na pár dúškov. Avšak teraz ju viac ako smäd ohrozovali všetci, ktorí by dostali podobný nápad.

I preto pred súmrakom zamierila k malému kopčeku s balvanmi a kríkmi, ktoré ju i koňa mohli ukryť pred vetrom a sliedivými očami. Pri ňom odstrojila kobylu, vytrela jej srsť a dala jej napiť z posledných zásob vody.

Až po tom, čo poslala kobylu spásať okolitú trávu, vyčistila priestor na noc, nazbierala suchý trus povaľujúci sa po okolí i suché raždie. Potom začala kopať – nožom, palicou, rukami – tak ako pôda dovolila, dve prepojené diery. Do väčšej naskladala palivo, druhá slúžila ako komín. Zapáliť oheň bola už rutina rovnako ako jeho udržiavanie, ktoré jej nedovolí spať inak než v krátkych úsekoch. Oheň v diere bol malý a rýchlo vyhasínal, no bez jeho tepla by ju čakala veľmi nepríjemná noc.

Balíček pritisnutý k jej hrudi sa nervózne pomrvil a zľahka zamrnčal. Pozrela naň s unavený úsmevom.

„Už, už,“ sľubovala mu, ako si odpínala strieborné spony pri ramene a na boku prekladu vlneného kabátca. „Hneď to bude,“ ubezpečila ho ešte, keď vyhŕňala tmavú halenku s typickou červenou výšivkou, aby mohla dieťa pritisnúť k plnému prsníku.

Dieťa po ňom lačne chňaplo a začalo sať.

Dívala sa naň a myšlienky jej lietali kade tade. Vnímala prázdnotu stepi, zvuky ozývajúce sa v nočnom tichu, fŕkanie koňa, praskanie ohníka, nekonečnú pustotu. Vzdychla si, pohladila dieťa po hlave a privrela oči. Padol na ňu obrovský pocit ťažoby. Akoby sa jej na plecia zvalil celý šíry svet. A možno to tak i bolo, veď práve preň, pre ten nevďačný svet, toto všetko robila.

Zvraštila tvár a potlačila nevoľnosť, ktorá sa jej zmocnia pri pomyslení na všetko, čo sa udialo ešte pred jej útekom. Tu, v prázdnej stepi, dostávali jej pocity celkom nové obrysy. Strach bol zvieravejší, smútok ťaživejší, odhodlanie mocnejšie. I jej láska k dieťaťu, ktoré len pred chvíľou zaspalo v jej náručí, bola intenzívnejšia.

Potriasla hlavou a s hlbokým nádychom sa pokúsila vrátiť späť k jednoduchým veciam. Uložiť dieťa na deku, zaviazať si halenku, zapnúť kabátec a pustiť sa do úmorného prežúvania sušeného mäsa, čo so sebou vzala.

***

Prebudil ju chlad skorého rána, ktorý sa jej zarezával až do kostí. Ohník už len tlel, tak doň prihodila posledné zvyšky suchého trusu a vetvičiek, a uložila sa opäť na spánok. Chcela si dopriať ešte aspoň chvíľu oddychu, než sa opäť vydá na cestu.

Pozor!

Strhla sa a započúvala sa. Dieťa ticho spalo, vietor šumel, kôň stál kúsok od nej. Všetko sa zdalo byť v poriadku.

Pozor!

Opatrne položila dieťa zabalené v prikrývke na zem, kľakla si na kolená a vykukla ponad balvan, za ktorým sa skrývala.

Jazdci.

Celú poviedku si môžete prečítať v zborníku Žena se sovou.