Krvavé more

Českí a slovenskí novinári riešia v Chorvátsku tajomné série vrážd, ktorých obete spája zrejme len ich krvavý koniec. Poviedka získala 3. miesto v Cene Karla Čapka 2008 v kategórii dlouhá povídka. Poviedka vyšla v zborníku súťažných poviedok Mlok 2008.

Krvavé more (ukážka)

Za tri dni to bolo už druhé telo s chýbajúcimi orgánmi ležiace na kamenistom brehu mora. Ľudia nervózne postávali v širokom kruhu vymedzenom policajnou páskou, dívali sa na krvou umazané šaty a vzrušene sa rozprávali medzi sebou.

Začínali mať strach.

Šepkalo sa, že obete brutálneho činu nemali nič spoločné. Prvou bola mladá žena, ktorá tu dovolenkovala s manželom a malými deťmi. Druhý bol postarší muž, ktorý si sem vyrazil s kamarátmi. Nepoznali sa, nebývali v tom istom hoteli, necestovali tou istou agentúrou, dokonca neboli ani z tej istej krajiny. A predsa si boli podobní. Aspoň teraz po smrti.

„Netlačte sa, urobte tu miesto,“ odháňali chorvátski policajti šokovaných turistov i miestnych obyvateľov od tela.

Napriek tomu sa však dopredu predral vysoký fotograf v hnedých „kapsáčoch“, namieril objektív svojho veľkého, drahého prístroja na zohavené telo a rýchlo spravil čo najviac záberov.

„Odíďte!“ vyhadzoval ho policajt hovoriaci chorvátsky, a keď sa zdalo, že muž nerozumie, naznačil mu svoju vôľu búrlivými gestami.

Všetka pozornosť sa obrátila na fotografa. Ľudia čakali, kedy ho vyvedú, pohoršene mrmlali a snažili sa pomôcť jednej či druhej strane.

I preto si takmer nik nevšimol, ako sa k mŕtvole z druhej strany prikradla slečna v zelených krátkych nohaviciach a prešla až k telu, kde malým, turistickým digitálom urobila aspoň pár použiteľných záberov. Ale onedlho začal i ju neúprosný policajt vyháňať z miesta činu.

„Som novinárka!“ povedala najskôr slovensky, potom pre istotu i anglicky a vytiahla naňho svoj preukaz.

Policajt na okamih zaváhal, ale v momente stál pri nich jeho kolega, ktorý nemal najmenšiu zábranu vyhnať drzú novinárku na stranu.

Neprekážalo jej to. Čo chcela, už získala. Možno nebude mať tak kvalitné fotky ako vysoký fotograf, ale na ilustračné zábery k článku to bude stačiť. Pomaly opustila dav ľudí a kráčala ďalej, prezerajúc si vytvorené fotografie. Všimla si, že fotograf kúsok od nej tiež upiera svoju pozornosť na narýchlo vyhotovené snímky a usmiala sa. Muž v tej istej chvíli zdvihol hlavu a pozrel jej smerom. Neusmial sa. Ale než sa znova vrátil k svojim záberom, získala jeho tvár predsa len akýsi uvoľnenejší výraz.

„Á, Vanda! Už sme sa báli, že tu nie si,“ začula slečna v krátkych nohaviciach dôverne známy hlas. Nepočula ho rada.

Otočila sa a zbadala z hlúčika ľudí vychádzať dlhonohú krásku spolu s jej kolegom, ktorému sa na krku hompáľala drahá digitálna zrkadlovka. Vysoký fotograf v hnedých „kapsáčoch“ opäť zdvihol pohľad od svojej mašiny a zahľadel sa ich smerom.

„Nemohla by som ťa predsa tak sklamať, Zuzička, no nie?“ odvetila Vanda uštipačne.

„A čo? Ešte stále ti nepridelili fotografa, že sa tu strápňuješ s tým svojim aparátikom? Či tento patrí k tebe?“ kývla smerom k vysokému mužovi stojacemu obďaleč.

„Mne môj malý Nikon vyhovuje,“ odpovedala Vanda stručne, k poslednej otázke sa vôbec nevyjadrovala.

Zuzana sa zlomyseľne uškrnula a prikývla.

„Poď, Milan, ideme do hotelu stiahnuť fotky a poslať ich do redakcie,“ kývla novinárka na svojho fotografa, ktorý bez slova vyrazil za ňou a nasledoval ju ako poslušný psík.

Vanda znechutene ohrnula hornú peru a chvíľu za nimi otrávene pozerala. Tí dvaja jej vždy vedeli skaziť deň.

Mladý fotograf sa na ňu chvíľu díval, potom krátko kývol hlavou a odišiel svojou cestou. Vanda onedlho spravila to isté. Potrebovala napísať čo najskôr krátku správu pre svoje noviny a zavolať šéfovi.

 ***

„Takže je to ono?“ pýtal sa jej onedlho šéfredaktorov hlas v telefóne.

„Hej, tie isté znaky. Chýba pečeň, slezina a srdce, telo je niekde v odľahlej oblasti, čas smrti približne niekedy nad ránom, obete nemajú nič spoločné. Nepoznali sa, žena a muž. Náhodný výber.“

„Zdanlivo náhodný!“ vytasil sa šéf opäť so svojou teóriou.

„Jasné, jasné,“ zamrmlala otrávene.

„Fajn, tak mi pošli článok a fotky a ostaň tam, kým sa bude niečo diať. Ak zachytím info, že sa zasa presunuli, dám ti vedieť. Zatiaľ sa maj a uži si more.“

„Dík, čau,“ rozlúčila sa a odložila mobil do vrecka.

Užívať si more? To by si snáď mohla aspoň na chvíľu dovoliť. Čo najrýchlejšie naťukala na svojom notebooku krátky, pútavý článoček, stiahla nové fotky a všetko obratom poslala cez otvorenú wi-fi sieť, ktorú chytala na balkóne, do redakcie.

A potom sa už rýchlo prezliekla do plaviek a vybrala sa na prázdnu pláž. Voda bola studená, slnko na konci septembra už veľmi nehrialo a navyše tie vraždy… Ľudom sa do vĺn veľmi nechcelo a ona sa im vôbec nečudovala.

Telá, krv, náhodnosť výberu, nech si jej šéf hovorí čo chce – to ich muselo vydesiť. Veď čo ak tam budú zajtra ležať oni? Nemohli vedieť, že teraz ich čaká pár dní ticha a pokoja, než sa objavia nové obete.

A oni sa objavia, to bolo isté.