Lívia Hlavačková - slovenská autorka fantasy príbehov



Zapísaný osud

1 komentáre - Poviedky
Zapísaný osud je krátky príbeh s niekoľkými fantasy archetypmi v nie práve typickom prostredí či situácii. Poviedka sa umiestnila na 8. mieste v CKČ 2006. Neskôr bola vydaná v češtine aj v slovenčine, vždy v trocha inej verzii.

22_ObalkaZapisanyOsud2.JPG

21_ObalkaZapisanyOsud1.JPG

V preklade bola najskôr vydaná v češtine v skvelom zborníku poviedok Třpyt mečů záblesky laserů. Neskôr vyšla v slovenčine v zbierke slovenských fantasy poviedok Čas hrdinov. Vždy bola v trochu inej verzii. Hodnotili ju aj na Legii a v oboch verziách sa dá ešte stále kúpiť.

Poviedku spomenuli v recenzii napríklad Ivan Pullman, Marian Kubicsko, Hanka či Miroslav Roman

 

 

 

 

Zapísaný osud (ukážka)

 

Cesta.

Nič iné pred ním nebolo. Začínal si na to pomaly zvykať.

Pomaly.

Rovnako pomaly, ako po nej kráčal. Z nohy na nohu. Slnko zapadalo za obzor, keď vysoký muž konečne zbadal známky ľudskej prítomnosti. Z malého domčeka, ktorý sa krčil na úpätí zalesneného kopca, stúpal dym. Muž si uhladil spotené vlasy a pokračoval ďalej.

Onedlho zazrel strakatú kravku pasúcu sa pred domom. Slabé drevené dvere sa otvorili, z domu vyšla usmievavá žena, zatienila si oči pred červenajúcim sa slnkom a zaostrila na prichádzajúceho. „Zdravím vás!“

Bojovník len ľahostajne pokýval hlavou a zdvihol ruku na pozdrav.

Za jej chrbtom sa objavil muž a premeral si prichádzajúceho od hlavy až po päty. „Čo vás sem privádza?“

„Cesta. Mohol by som u vás prenocovať? Volám sa Eyben.“

„Tak poďte,“ povedal muž po chvíľke váhania.

Eyben prikývol a onedlho vošiel do domu.

Príjemne voňal borovicovým drevom, z ktorého bol postavený, a ohňom, ktorý horel v kamennej peci v rohu. Eyben podobné domy poznal. Nebolo tu nič nezvyčajné. Stál tam drevený stôl, dve truhlice na veci a sedenie zároveň, a jedna dlhšia lavica. Vzadu videl drevenú posteľ vypchatú slamou s tmavou kožušinou navrchu. Vedľa nej boli tkáčske krosná.

Na rozprestretej medvedej koži na peci ležal chlapec a ani nespozoroval, že do domu niekto vošiel.

Bojovník na neho chvíľku hľadel. Chlapec, na rozdiel od ostatných detí v jeho veku, nepracoval okolo domu. Namiesto toho robil niečo veľmi nevšedné. Nevšedné pre miestnych  i väčšinu ľudí v mestách. No rodičia, a ani chlapec, sa nad tým vôbec nepozastavovali. Pokojne uviedli Eybena dovnútra, zatiaľ čo si chlapec potichu čítal.

Kde sa to decko naučilo čítať? V živote som poznal len dvoch ľudí, čo vedeli čítať. Čudné miesto... pomyslel si bojovník.

Eyben mu venoval ešte jeden pohľad a potom mykol plecom. Videl priveľa neobyčajných vecí na to, aby jeho pokoj rozhádzal čítajúci chlapec.

„Rion, odlož to. Máme hosťa.“

„Áno, matka.“

Ozval sa zvuk zaklápajúcej sa knihy. Potom chlapec zoskočil z pece a postavil sa pred bojovníka. Premeral si ho dlhým, takmer drzým pohľadom, za ktorý by mu niektorí dospelí jednu vyťali. Ale Eybenovi bola chlapcova trúfalosť ľahostajná. Nereagoval. Nato chlapec prikývol a úctivo sa pozdravil.

„Posaďte sa,“ ponúkol domáci pán Eybenovi svoju stoličku. „Kedy budeme jesť, žena?“

„Hneď, hneď.“

Eyben zložil dva krátke meče, ktoré nosil prekrížené na chrbte, a sadol si za stôl.

„Porozprávajte nám, pane, čo nové je vo svete?“ začal otec večne sa opakujúcou otázkou.

„Vo svete je všetko tak ako kedykoľvek predtým. Ľudia zomierajú a rodia sa. Ako vždy.“

„To vieme. Skôr som chcel vedieť čo kráľ?“

„Kráľ? Stále vládne.“

„Nezvrhli ho?“

„Nie. Štyrikrát sa pokúsili. Štyrikrát neuspeli.“

Pán domu sa zamyslene zahľadel pred seba.

Eyben na neho pozeral kútikom oka. Prečo by malo sedliakovi na samote v lese, ďaleko od všetkého diania vo svete, záležať na tom, kto vládne? Dane predsa musí odvádzať tak či onak...

„A kráľovná?“ opýtal sa zrazu chlapec.

„Kráľovná už ôsmy krát zľahla. Čie to dieťa je, sa nikto neodvažuje hádať.“

„Kráľovo nebude. Príliš často je vo vojne, aby ho mal kedy splodiť,“ prehlásil chlapec suverénne.

Eyben si ho neveriacky premeral. „Pravda,“ prisvedčil po chvíli ticha, „ale tých prvých päť bude zrejme jeho. Podobajú sa.“

„Asi hej...“

„A čo vojna? Bojuje sa?“ opäť sa zapojil do debaty otec.

„Áno, ale je ďaleko, sem sa nedostane.“

„Vy ste z nej utiekli?“ položil nesmierne drzú otázku Rion…

… a vzápätí dom ohlušil zvuk dlane, ktorá prudko dopadla na chlapcovu tvár.

„Ako si dovoľuješ urážať hosťa v mojom dome?! Okamžite sa ospravedlň a odíď od môjho stola,“ prikázal otec.

„Prepáčte pane, prepáč otec,“ zamrmlal chlapec zahanbene a so slzami v očiach vybehol von. V chalupe zavládlo ticho.

„Prosím o odpustenie, pane,“ ozval sa náhle mužov vážny hlas.

Eyben ho užasnuto sledoval. Okrem jeho starého učiteľa a pár rytierov nestretol ľudí, ktorí by takto dôsledne dodržovali hostiteľské zvyky.

„Odpúšťam vám i vášmu synovi,“ povedal vážne, „prosím, zavolajte ho naspäť.“

Otec prikývol, ticho vstal a sám doviedol syna k stolu. Nikto nič nepovedal, všetci iba mlčky počkali, kým pred nich žena nepostaví drevené taniere s hustou kašou a v nich zastrčené lyžice. Muži i chlapec sa ticho pustili do jedla. Žena vychovávaná podľa starých pravidiel čakala, kým skončia. Až potom sa bude môcť najesť i ona.

„Kam smeruje vaše putovanie, pane?“ prerušil nakoniec ticho otec.

„Kam ma cesta zavedie.“

„Ste na potulkách už dlho?“

„Áno.“ Mal pocit, že celý život, ale to by klamal. Pamätal si, že kedysi tiež býval v takejto drevenici. Sedával na peci a sníval o svojom otcovi. No to bolo veľmi, veľmi dávno. Akoby to bol iný život. „Áno, dlho.“

„A kde ste už boli?“

„Niekedy mám pocit, že všade.“

„Aj na Ľadovom ostrove?“ opýtal sa Rion placho.

„Nie, nebol. Možno sa tam raz dostanem.“

„Aj ja by som tam chcel ísť.“

„Prestaň snívať, Rion. Tu je množstvo práce okolo domu! Ak sa ti zdá málo, že máš čas na takéto hlúposti, hneď ti nájdem ďalšiu.“

„Áno, otec,“  sklonil syn hlavu.

Tak na snívanie čas nemá a na čítanie áno? Nerozumiem...

„To má z tých tvojich kníh!“ oboril sa muž na svoju manželku.

Eyben zdvihol obočie a pozrel sa na muža. Čítajúci chlapec je vec nanajvýš podivuhodná. Ale čítajúca žena!

„Ale Malok, veď sa nehnevaj. Ako inak má spoznať svet a ľudí?“

„A načo by to poznal? Všetko, čo potrebuje vedieť, má tu. Potrebuje vedieť robiť so sekerou, zorať pole a urobiť mužskú prácu. Ja čítať neviem a vôbec mi to nechýba.“

„Ja ťa to naučím, otec, ak chceš,“ ponúkol sa chlapec pohotovo.

„Nechcem. Na také somariny nemám čas. Prepáčte,“ ospravedlnil sa svojmu hosťovi a vyšiel bez ďalšieho slova z domu.

„Prepáčte mu, pane. Môj manžel je už raz taký. Nikdy nesúhlasil s tým, aby som učila syna čítať. Ani teraz mu to nie je veľmi pochuti. Hoci Rion si svoje povinnosti plní statočne. Je to dobrý chlapec.“

„Rozumiem. Ďakujem za jedlo, pani.“

„Rado sa stalo. Ak chcete, pane, pokojne si môžete natiahnuť nohy a odpočívať. Iste ste ustatý z cesty. A ak by ste nám porozprávali nejaké veselé príhody, budeme radi.“

„Ďakujem, no nepatrím k ľuďom s dobrým rozprávačským umením. Väčšinou toho veľa nenahovorím. Pokiaľ smiem, budem radšej v tichosti počúvať nejaký zaujímavý príbeh z vašej knihy.“

„Ja viem ktorý,“ navrhol chlapec nesmelo.

„Tak mu ho prečítaj, Rion, ak si to pán želá.“

„Želá.“

Rion vyskočil od stola, vyliezol na pec a z nejakého tajného kútika vyhrabal hrubú knihu viazanú v koži. O chvíľku zoskočil, položil ju na stôl a opatrne otvoril tvrdé dosky. Matka pred neho postavila horiacu sviečku.

„Pekný príbeh si vybral, synak,“ povedala, keď si v tichosti prečítala prvých pár riadkov písaných tmavým atramentom.

Na stole pred Eybenom ležal hotový poklad. Tu, v chudobnom dome s jedinou kravkou, s pár sliepkami a s jedným malým políčkom...

„Smiem, pane?“ opýtal sa chlapec trocha vystrašene. Otec mu zrejme čítať nahlas nedovoľoval.

Ktovie prečo vôbec dopustil, aby jeho žena a dieťa vedeli čítať a on nie?

Eyben prikývol. Oprel sa o operadlo stoličky, žuval sladké drievko, ktoré mu podala domáca pani, a pripravil sa vypočuť si vymyslený príbeh.


Zdieľat na FB Zdieľat na FB




komentare Vložte komentár

Meno
Komentár
Kontrolná otázka: *
4 a 2 je

komentare Komentáre

hHNbcfCN
16.5.2016
I am slowly building a coollctien of sunglasses myself. Hubby asks me why I need so many pairs - they just don't understand do they?I only ever pay less than a fiver for them too. I picked up a lovely pair at the car boot for just 10p - at that price how could I resist?