Lívia Hlavačková - slovenská autorka fantasy príbehov



Črepiny

0 komentáre - Poviedky
Poviedka Črepiny o Hľadačoch, Strážcoch, Črepinách jedného milostného vzťahu a črepinách magickej nádoby odohrávajúca sa v sedemdesiatych rokoch 20. storočia s odkazmi na doby španielskej inkvizície. Táto poviedka vyhrala Cenu Fantázie 2008

15_ObalkaCrepiny.JPG

Poviedku Črepiny som napísala do Ceny Fantázie a v roku 2008 som práve s touto poviedkou zvíťazila. Vyšla v zborníku Ceny Fantázie 2008 , hodnotili ju aj na Legii a zborník sa dá stále kúpiť ako e-kniha napríklad v Brlohu alebo v Alze.

 

 

 

 

 

 

Črepiny (ukážka)

3_Crepiny.JPG

Spomienky naňho kričali z každého kúta, vyliezali zo stien a naťahovali k nemu svoje nepríjemné paprče. Tam stála posteľ… napadlo mu a vzápätí mal pred očami noc, kedy tak krásne pršalo… a tam stála ona.

Privrel oči a potriasol hlavou. Na toto teraz nemal čas.

Prešiel ku komínu, čupol si k zemi a siahol dozadu, kde v tme nahmatal jednoduchý symbol vyrezaný do drevenej podlahy. Potom sa zhlboka nadýchol a na jeden výdych povedal päť slov nesúcich silu starej mágie. Vzápätí nato ucítil, ako sa symbol pod jeho rukami rozlomil a odhalil tak skrýš, z ktorého pohotovo vytiahol akýsi balíček a ihneď ho schoval pod tenký kabát. Robil to veľmi nerád a veľmi neochotne s predstavou všetkých možných dôsledkov. Postarám sa o to, tak ako vždy… povedal si napokon. Jediným slovom tajné

miesto opäť uzatvoril a prenechal pod ochranou mocného symbolu.

Napokon vstal a dvomi rýchlymi krokmi prešiel k dverám, aby nimi vzápätí s mnohými ďalšími potlačenými spomienkami na ňu a niekoľko letných nocí vyšiel.

„No to je dosť!“ vyrútila sa naňho miesto pozdravu žena v dlhom kabáte s pestrými šnúrkami vo vlasoch, ktorá netrpezlivo postávala pred dverami. „Ponáhľajme sa,“ povedala ešte a nečakajúc na odpoveď vyrazila von.

Prikývol a neochotne ju nasledoval do jarnej noci, zatiaľ čo horúčkovito premýšľal, ako túto nepríjemnú situáciu vyriešiť.

„Čo si tam tak dlho robil?“ opýtala sa s výčitkou v hlase, keď kráčali tmavou ulicou.

Neodpovedal jej. Nepotrebovala vedieť, čo všetko musel v sebe zaprieť, aby vstúpil na toto miesto plné spomienok, navyše s úmyslom zobrať odtiaľ balíček skrytý v jeho kabáte. Vrhla naňho jeden krátky pohľad, ale tiež nič nepovedala, iba sa ticho uškrnula. Vedela. Vedela oveľa viac, než si myslel.

Mlčky prechádzali ulicami pozorujúc, ako sa ich tiene skracujú a predlžujú, keď míňali pouličné lampy. Z okna blízkeho domu začul zrazu asi dva roky starú pieseň od Beatles a ani nevedel ako si začal pospevovať chytľavú melódiu s nechutne príznačným textom: „I can see them laugh at me and I hear them say…“

„Môžeš na mňa chvíľu počkať?“ požiadala ho zrazu žena podráždene. Už opäť nestíhala rýchlemu kroku jeho dlhých nôh. „Alebo mi to rovno daj a choď si po svojom. Nemusíš mi pomáhať, keď ťa to tak otravuje.“

Pablo zastal a prebodol ju zúrivým pohľadom, no nič nepovedal. Potom sa mlčky obrátil na cestu a vykročil vpred o čosi pomalším tempom, tentoraz bez piesne na perách. Iba vedomie, že žena má zrejme momentálne zničené nervy, ho vôbec prinútilo pokračovať. Ja si komplikujem život a svoju úlohu v ňom a ona mi miesto vďaky vyčíta, že sa ponáhľam!

Onedlho dorazili do svojho cieľa – veľkého, kvetinami pomaľovaného prívesu stojaceho na kraji mesta, z ktorého sa

do temného okolia šírilo tlmené svetlo spolu s nejakou psychedelickou hudbou. Okolo prívesu stálo niekoľko chlapov

a čudne na nich pozerali. No žena okolo nich iba bez slova prešla a s krátkym zaklopaním vstúpila.

***

Na brehu rieky ležal bezvládny muž a vedľa neho sa v jeho veciach prehrabovala akási žena. Na prvý pohľad vyzerala ako jedna z vyznávačiek novej hudby, voľnej lásky a drog – svetlé vlasy mala zviazané pestrou čelenkou, dlhočizný farebný sveter jej za-

krýval lýtka a dolný okraj širokých džínsov mala úplne zodratý.

Avšak zdanie mohlo často klamať.

Voda nežne žblnkala do ticha jarnej noci, zatiaľ čo sa okolo ženy hromadili predmety vyhádzané z veľkej plátennej tašky.

Stále však nenachádzala objekt svojho záujmu.

Musí to tu byť… hovorila si často a spoliehajúc sa viac na hmat než na šero neblízkej pouličnej lampy, pátrala ďalej. Bohvie, čo

teraz robí… zrejme si ho už našli… ktovie, čo si naňho vymyslia, aby ho donútili spolupracovať… rušili jej pozornosť neodbytné

myšlienky, pre ktoré sa často musela zastaviť v polovici pohybu. Cítila, že sa jej chvejú ruky a nebolo to len od zimy.

Bála sa. Oňho, o seba, o všetko, čomu verili.

„Ha!“ vyrazila zo seba náhle, keď konečne zovrela v prstoch hľadaný predmet. Spokojne si vydýchla, usmiala sa a sama pre seba súhlasne prikývla. Jeden pohľad ešte venovala omráčenému mužovi vedľa seba a potom konečne vstala. Musela sa ponáhľať. Mala toho dnes pred sebou ešte veľmi veľa.

Jej úloha bola jasná.

***

V priestrannom prívese vyplnenom čudesnými tónmi a dymovou clonou sedeli traja muži. Nepatrili sem. To bolo vidno od prvého pohľadu na ich slušné, hnedé obleky a zbrane ostentatívne rozložené na plechovom stolíku. A predsa tu boli a čakali zjavne iba na nich.

„Máte to, moja milá Catalina?“ opýtal sa jej jeden z mužov odporne lepkavým hlasom a žena si ani len netrú5a protestovať proti použitiu jej krstného mena.

Mlčky kývla hlavou a otočila sa na Pabla, ktorý vytiahol balíček spod svojho kabáta, chvíľu ho ešte zamyslene požmolil v ruke a potom ho podal mužovi. Na mužovej tvári sa objavil spokojný až škodoradostný výraz. Ostatní chlapi mlčky čakali na jeho prípadné povely. On však len v tichosti rozviazal balíček a vyceril zuby na hrubú hlinenú črepinu pomaľovanú z oboch strán, ktorú si veľmi pozorne prehliadol.


Zdieľat na FB Zdieľat na FB




komentare Vložte komentár

Meno
Komentár
Kontrolná otázka: *
4 a 2 je