Šálka čaju

Poviedka pôvodne písaná na pokračovanie vychádza zo sveta románu Gwind, odhráva sa asi 20 rokov predtým. Poviedka je na stránke zverejnená celá.

Šálka čaju (kompletná)

„Zmizla?“ zasyčal kráľ pomedzi zuby. „Ako to myslíš, že zmizla?“

Vojak chvíľu nereagoval. Nevedel, či sa o ňu kráľ bál alebo sa hneval, že si dovolila odísť.

„Slúžka šla ráno do jej izby a už tam nebola,“ odvetil vojak opatrne.

„Je možné, že sa šla prejsť?“

Vojak sťažka prehltol. „Podľa slúžky chýbajú nejaké veci.“

Kráľ buchol päsťou do stola. Ako sa mohla opovážiť odísť bez jediného slova?!

„Dieťa, predpokladám, zmizlo tiež,“ dodal kráľ už s jasne rozpoznateľným hnevom v hlase.

Vojak rýchlo zavrtel hlavou. „Nie, nie, pane! Spalo v postieľke, teraz sa hrá s ostatnými. Zmizla iba slečna Rekonna.“

Panovník sa okamžite zarazil. Chvíľu nič nehovoril, iba sa díval dopredu a premýšľal. Rekonna by nikdy neopustila našu dcéru…

Vojak ticho stál, ani sa nehýbal. Aj hrdzavý chlapec čistiaci kachle nechal všetko tak. Nikto sa neodvážil povedať čo i len slovko.

„Videl ju niekto odchádzať?“

„Nie, pane.“

„Prirodzene, že nie…“ zamrmlal kráľ sám pre seba. „Zavolaj Nika, nech sem hneď príde.“

Vojak sa ticho uklonil a rýchlo odišiel. Za dverami si vydýchol. Tajomná Rekonna zmizla rovnako zvláštne, ako zvláštne pred rokmi prišla. A znova urobila rozruch.

Chlapec, ktorý ostal s kráľom sám, začal opäť opatrne čistiť kachle. V hrubých rukaviciach vymietol ešte stále teplý popol, prečistil vlažný rošt, nakládol naň pár triesok s kúskami brezovej kôry a chopil sa kresadla. Než sa drievka chytili od vykresaných iskier, vošiel do miestnosti kapitán kráľovej elitnej jednotky.

„Niko,“ oslovil muža kráľ sotva vošiel, „predpokladám, že si už počul.“

„O Rekonne? Áno, pane,“ odpovedal Niko a chlapec s polienkom v ruke si ho zvedavo premeral. Každý chlapec na hrade túžil byť ako on. Niko bol jedným z mála, ktorí si v kráľovej prítomnosti neplietli rešpekt so strachom.

„Musíš zistiť, čo sa stalo, a hlavne ju musíš nájsť,“ prízvukoval kráľ.

Niko sa neubránil prekvapenému pohľadu. Všetci vedeli, že s Rekonnou už aspoň rok nelíha, tak prečo sa chcel jej hľadaním toľko zapodievať?

„Rekonna… veľa vie,“ dodal kráľ ticho.

„Pošlem za ňou všetkých svojich mužov,“ zareagoval Niko okamžite. „Brány Haladoja sú otvorené len pár hodín. Nemôže byť ďaleko.“

Kráľ nič nepovedal, iba zamyslene pokýval hlavou a opäť sa ponoril do vlastných myšlienok.

„S dovolením, pane,“ pripomenul sa Niko a chystal sa na odchod.

„Ešte počkaj,“ pozrel na Nika vážne, „ak odišla, treba ju čím skôr nájsť. Je však možné, že jej niekto ublížil. Ak je to tak, treba za každú cenu zistiť kto a prečo. Pošli svojich mužov za ňou, niektorých nechaj pátrať v meste, a ty, Niko, ostaň na hrade. Máš odo mňa povolenie prehľadať každú izbu okrem mojich. Smieš sa pýtať každého, vrátane kráľovnej a mojich detí, na všetko, čo myslíš, žeby mohlo pomôcť. Musíš zistiť, čo sa stalo, Niko.“

„Rozumiem, pane.“

„Choď a pravidelne ma informuj.“

Niko sa krátko uklonil a vyšiel von. Vždy som vedel, že kráľ bol do Rekonny zbláznený, ale že až takto…

***

Okolo masívneho stola sedelo šesť chlapov. Každý bol iný – jeden hrdzavý, druhý holohlavý, ďalší s ramenami hrubými ako kmeň statného stromu, štvrtý bol tenký ako prútik. Všetci však boli po zuby ozbrojení, zjazvení z mnohých bojov a všetci svorne pili bylinkový čaj.

„Stavím sa, že nám to hľadanie Rekonny hodia na krk,“ poznamenal jeden z nich namrzene a ostatní prikývli.

„Určite hej. Veď kráľ si nechal zavolať Nika,“ doplnil druhý, dopil čaj, otriasol sa a vyzývavo sa usmial na dievča, ktoré bralo prázdnu šálku. Dievča ho ignorovalo. V zimných mesiacoch, kedy kráľ prebýval v Haladoji a necestoval s nimi po krajine, tu takto sedeli každé ráno a pili palinový čaj, aby upokojili nočnými zhýralosťami podráždené bruchá.

Tretí muž sa znechutene zaškeril, vypil zvyšok čaju na jeden dúšok a zaprisahal sa, že už viac nebude piť. „Toľko rozruchu kvôli jednej ženskej. Keby to bola kráľovná…“ poznamenal.

„Tak by kráľ prevrátil celú Moranu hore nohami, aby ju našiel,“ doplnil štvrtý a tiež podal prázdnu šálku dievčaťu.

Ostatní mlčky súhlasili a začali sa naťahovať po šunke a chlebe, čo pred nich postavila. Žiadni iní vojaci nemali takýto servis. Ten si zaslúžila len kráľova elitná jednotka.

„Možno by Niko mohol…“

„Čo by som mohol?“ ozval sa menovaný zrazu.

„Povedať kráľovi, že máme iné súrne povinnosti.“

„A aké presne?“ spýtal sa Niko a odpoveďou mu bolo ticho a vyhýbavé pohľady. Tak ako každú zimu, ani tento rok nemali nič na práci.

„Musíš však uznať, Niko, že je to trocha zvláštne, aby sme ju hľadali my. Pamätáš si, ako pred dvomi rokmi zmizol ten šľachtic z Dobonu? Vyslal za ním vtedy iba pár radových vojakov, nás do toho vôbec neplietol.“

Chlapi okolo stola súhlasne zamrmlali s ústami plnými jedla.

„Tentoraz je to naša úloha. Preto vám dvom,“ otočil sa Niko na prvých po svojej pravici, dávajúc tak zároveň jasne najavo, že ich reči nemieni komentovať, „dám na starosť hradby. Treba zistiť, či ju niekde nevideli prechádzať. Spýtajte sa strážcov, čo mali v noci službu, i tých, čo tam stoja od rána. Vy,“ pozrel na druhých dvoch, „zorganizujte pátranie v okolí mesta. Najbližšie hostince, dediny, cesty a miesta, kde sa vymieňajú kone. Ty,“ oslovil piateho, „zariadiš prehľadanie mesta. Spýtajte sa v chrámoch a domoch smútku, potom prezrite chudobné a pochybné štvrte. A ty,“ venoval pohľad šiestemu, „sa spýtaš všetkých šľachticov vo východnej časti hradu, kde boli od večere až do rána. Ja si vezmem na starosti kráľovu rodinu a západnú časť hradu.“

Až pri posledných vetách naňho všetci vyvalili oči.

„To…“ zakoktal jeden, „to myslíš vážne?“

Niko prikývol. „Na príkaz kráľa. Smieme sa pýtať všetkých a smieme prehľadať všetky izby okrem kráľových.“

Muži stíchli a neprestali prekvapene hľadieť na Nika. Podaktorí pri tom zabudli zavrieť ústa a dvaja tak ukazovali okoliu spolovice požuté raňajky.

„Nerozumiem tomu,“ zamrmlal jeden po chvíli. „Kráľ nikdy nebol z tých, čo strácajú rozum kvôli ženám a s touto už aspoň rok nebol. Prečo teda taký rozruch?“

Kapitán sa na chvíľu zamyslel, akoby zvažoval, či odpovedať.

„Veľa vie,“ povedal napokon.

Vtedy muži konečne chápavo prikývli a zatvárili sa vážne. To menilo celú situáciu.

„Kedy máme začať?“ spýtal sa naivne najmladší z nich a ostatní ho prebodli nevraživými pohľadmi. Ak by sa nespýtal, pokojne by doraňajkovali a vyrazili by. Takto…

„Hneď,“ zaznel Nikov rozkaz, „zoberte si to so sebou. Okolo obeda sa stretneme. Zadeľte si to tak, aby ste mi vtedy vedeli priniesť správy.“

Mladý sa pri intenzite nahnevaných pohľadov viditeľne zmenšil, neozvalo sa však ani jedno slovo protestu. Všetci okamžite vstali, odrezali si kusy šunky a hneď sa vybrali za svojimi úlohami.

„Mladý, ak chceš byť s nami kamarát, tak si nabudúce zavri zobák,“ zamrmlal jeden z mužov, keď vychádzali.

Niko sa iba uškrnul. Jeho chlapi boli najlepší a on bol na svoju jednotku právom hrdý. Občas šomrali, občas si nahlas ponadávali, občas si riadne vypili, občas nevedeli, od ktorej sukne dať ruky preč. Ale stále to boli najlepší vojaci v Morane, ktorých sám vybral a vycvičil.

„Dáš si, pane?“ kývlo dievča smerom k šunke a chlebu, ktoré už chcelo odniesť.

Prikývol a urezal si kus jedného i druhého.

„Akuem,“ poďakoval s plnými ústami a nechal sa vyprevadiť jej pôvabným smiechom. Vôbec si neuvedomil, že je jediný, komu dievčina svoj úsmev dnes venovala.

***

Chodbami paláca bežal hrdzavý chlapec špinavý od popola.

„Hej, kam tak bežíš,“ zastavil ho muž s kôpkou šiat svojho pána v rukách.

„Počul si už?“ vychrlil chlapec hneď.

Chodbami paláca bežal hrdzavý chlapec špinavý od popola.

„Hej, kam tak bežíš,“ zastavil ho muž s kôpkou šiat svojho pána v rukách.

„Počul si už?“ vychrlil chlapec hneď.

„Počul čo?“

„Rekonna zmizla, nevedia ju nájsť. Vraj príliš veľa vedela!“

„Čuš,“ zahriakol ho muž, prehodil si šaty do jednej ruky a druhou stiahol chlapca do výklenku vysokého okna. „Kde si to počul?“

„Ja – ja – čistil som kachle u kráľa…“

„Ak sa nechceš dostať do problémov, bude lepšie, ak budeš mlčať.“

„Ale Mitan,“ namietol chlapec, „veď to sa aj tak neutají. Jej slúžka to vie, vojaci to vedia…“

„Nejde o to, že zmizla, ale o to, čo povedal kráľ a čo nemusia počuť od teba. Nauč sa mlčať a nauč sa to čím skôr. Bež a drž jazyk za zubami,“ poslal Mitan vystrašeného chlapca preč, znova si prechytil kôpku šiat do oboch rúk a zamyslene vykročil vpred.

Správa o Rekonninom zmiznutí sa šírila rýchlo. Nečudoval sa. Rekonna priťahovala pozornosť odkedy prišla, lebo bola odlišná od ostatných žien a hovorila samé zvláštne veci o svojom domove. A teraz je preč, pomyslel si Mitan neveselo a so zaklopaním vstúpil do izby princa Kirropa.

„Á, Mitan! Už si aj späť?“ polonahý princ si zobral košeľu z kôpky v Mitanových rukách a obliekol si ju.

„Winon, poď mi pomôcť s rukávmi na kazajke,“ prikázal princ a mladík stojaci kúsok od nich sa ihneď pohol, aby splnil jeho príkaz. „Tak čo nové na hrade, Mitan?“

„Šušká sa, že Rekonna zmizla.“

Princ zdvihol obočie a potriasol hlavou. „Zmizla? Čo sa jej už znepáčil život na hrade?“

Mitan neodpovedal. Aj tak to bola rečnícka otázka.

„Dobre. Som rád, že je preč,“ povedal princ spokojne a opláchol si tvár. Bol naozaj rád, že je preč. Vedela príliš veľa, bola príliš blízko kráľa a príliš ohrozovala jeho plány. „A ten jej pankhart?“

Mitan nestihol odpovedať, lebo sa ozvalo klopanie na dvere, za ktorými bol mladý šľachtic s krivým nosom a uštvaným výrazom. Chvíľu nič nehovoril. Iba stál a díval sa na princa, akoby čakal, že mu prečíta myšlienky. Párkrát si požmolil dlane, jeden alebo dvakrát prestúpil z nohy na nohu a stále mlčal.

„Čo sa deje Arisan? Len mi nehovor, že zasa potrebuješ požičať,“ povedal princ spola žartom a spola vážne.

„Vieš… ja… otec mi sľúbil, že… ale…“

Kirrop ho mávnutím ruky zastavil a sám pre seba zavrtel hlavou. Občas uvažoval, prečo sa s ním vlastne priatelí. Vždy si len požičiaval, málokedy vracal, na dvore veľa neznamenal a jeho jedinou šancou bolo dobre sa oženiť. Bol to jediný človek, s ktorým sa princ bavil, hoci ho nepotreboval.

Bez ďalšieho slova prešiel k zdobenej truhličke, odomkol ju a vybral z nej niekoľko zlatých mincí.

„Do ďalšieho Veľkého ohňa chcem tie peniaze naspäť,“ povedal, vkladajúc peniaze do ruky usmiatemu priateľovi. Arisan sa nadychoval pre akúsi odpoveď či poďakovanie, no prerušilo ho ďalšie zaklopanie na dvere. Mitan opäť otvoril a uviedol dovnútra kapitána kráľovej elitnej jednotky.

„Princ,“ oslovil ho Niko a ani na okamih neuhol pohľadom, ako by sa patrilo.

„Kapitán?“

„Predpokladám, že si už počul o Rekonninom zmiznutí. Na hrade sa šepká, že ste sa nemali veľmi v láske,“ spustil Niko bez prípravy.

„Samozrejme. Prečo by som mal mať rád niktošku, ktorá sem prišla ktovie skadiaľ a omotala si môjho otca okolo prsta?“

Niko na okamih zaťal zuby. Šľachtici radi pripomínali, že niktosi nebudú nikdy patriť medzi nich. Niktosi sa vymykali zo stáročných zvyklostí. Boli to ľudia bez pôvodu, ktorým dal kráľ navzdory všetkému šancu.

„Samozrejme,“ skomentoval Niko krátko. „Včera sa Rekonna ukázala na spoločnej večeri. Čo sa dialo potom, zatiaľ neviem. Preto potrebujem zistiť, kde boli všetci od večere až do rána a či ju náhodou nevideli. Môžeš mi odpovedať?“

„To myslíš vážne?“ ohradil sa princ pobúrene.

„Áno.“

Princ stíchol a znechutene si Nika premeral. Potom len zavrtel hlavou, obrátil sa mu chrbtom a prešiel pár krokov, akoby sa ho kapitán nikdy nič nespýtal. Arisan ostal stáť a preskakoval pohľadom z jedného na druhého. Winon s Mitanom sa len uškrnuli.

„Tvoj otec mi dal príkaz i povolenie klásť otázky a v prípade potreby prehľadať všetky izby. Keď mi nevieš odpovedať, budem sa, žiaľ, musieť prepracovať k informáciám inak,“ povedal Niko vecne a otočil sa na Arisana. „Pane, môžeš mi povedať, kde si bol od včerajšej večere?“

„A-áno,“ zakoktal Arisan.

„Bol som tu,“ odvrkol zrazu princ a Niko sa neubránil zlomyseľnému úsmevu. Nevedel, či jeho výraz princ zbadal, keď sa naňho znova otočil, a bolo mu to jedno. „Bol tu s tebou niekto, kto by to mohol potvrdiť?“

„Mitan mi pripravil lôžko.“

„Potom si bol sám?“

Ticho.

Princ hľadel na Nika a zvieral päste.

„Princ, bol si potom sám?“ zopakoval Niko.

„Nie,“ odsekol Kirrop a opäť sa obrátil Nikovi chrbtom. „Bola tu so mnou žena, ktorej meno ti nepoviem, aby som ochránil jej česť.“

„To môžem zatiať akceptovať. Ďakujem, princ, za tvoju odpoveď. Pán Arisan, hovoril si…“

„Áno. Ja som bol v hostinci u Modrého býka. Videlo ma veľa ľudí a odchádzal som až nadránom.“

„Rozumiem. Aký bol tvoj vzťah k Rekonne?“

„Žiaden,“ odpovedal Arisan okamžite, „Viem, kým bola, tak ako každý na hrade. Okrem bežného rozhovoru, ktorý s ňou viedli všetci, sme sa v podstate nepoznali.“

„Stačia ti naše odpovede, kapitán, či vyžaduješ, aby sme ďalej strácali čas s týmito nezmyslami?“

„Nateraz mi to stačí. Ak budem mať ďalšie otázky, prídem,“ povedal Niko nevzrušene a kútikom oka zachytil pobavené výrazy oboch princových sluhov. „Princ, pán Arisan,“ rozlúčil sa s nimi krátkym kývnutím hlavy a odišiel.

Namyslený fagan! Akoby sa mi chcelo zapodievať sa hľadaním jednej z kráľových mileniek, pomyslel si Niko a energickým krokom pokračoval ďalej za takmer dospelou kráľovou nemanželskou dcérou, ktorú mal kráľ s prvou milenkou.

„Niko!“ vyrušil ho z myšlienok ženský hlas a jeho prvou reakciou bolo sa pred ním ihneď skryť. „Niko,“ ozvalo sa maznavo a z výklenku vyšla krásna žena s veľavýznamným úsmevom.

Poobzerala sa a keď sa uistila, že ich nik nevidí, pritlačila sa k nemu a pobozkala ho.

Kapitán sa od prekvapenia nezmohol na žiadnu reakciu. Nerozumel jej. Veď ešte včera večer naňho kričala! Dnes bolo všetko v poriadku?

„Počula som o Rekonne. To je nehanebnosť! Takto ťa degradovať na hľadača kráľových mileniek!“ povedala žena pobúrene, pritisla sa k nemu bližšie a pozrela mu do očí. Vyzerala, akoby pre ňu nebolo na svete lepšieho muža. Ten pohľad mu lichotil a desil ho zároveň.

„Rekonna bola dôležitá,“ namietol.

„Však veď hej.“

Kráska v jeho náručí sa usmiala a privinula sa k nemu čo najbližšie. Automaticky ju chytil za zadok a prisunul sa k nej. Jeho telo na ňu okamžite zareagovalo a hlavou sa prehnali spomienky na premilovanú noc spred dvoch dní. Včerajšiu nepríjemnú hádku už vytesnil.

„Večer prídeš?“ povedala hlasom sľubujúcim rozkoš.

„Skúsim.“

„To hovoríš vždy.“

„Vždy je to pravda,“ povedal s úsmevom a potom zvážnel. „Neviem, ako dlho sa zdržím hľadaním Rekonny.“

Žena si najskôr sklamane vzdychla, ale potom sa potuteľne usmiala a začala ho vášnivo bozkávať. Niko, ktorý by ju najradšej oprel o nejakú stenu a vzal si ju zozadu s dobrým výhľadom na jej nahý zadoček, to považoval za čisté týranie.

„Musím ísť,“ odtrhol sa od nej neochotne a podržal ju na dĺžku svojich paží, aby mal šancu sa upokojiť. „Musím ísť,“ zopakoval sebe aj jej, dal jej letmú pusu a rýchlym krokom od nej odišiel. Neobzeral sa. Zdalo sa mu to trápne a navyše sa bál, žeby sa neovládol.

***

Fia pomaly kráčala chodbami hradu, ktorý niekoľko kráľovien úspešne menilo na pohodlný palác. Šla popri strážach pri dverách izieb dôležitých ľudí. Dnes ju nikto z nich neoslovil. Nik neprehodil veselú poznámku, nik jej nerozprával sladké hlúposti.

Dnes všetci ticho klopili zrak, keď šla naokolo, lebo dnes zmizla jej pani – Rekonna.

„Fia?“začula priateľský hlas.

Zastala. Tvár mala napätú, oči opuchnuté a ruky sa jej chveli, keď sa otočila.

„Helano…“

„Fia, čo sa ti stalo?“ spýtala sa Helano starostlivo, objala ju okolo pliec a v tichosti s ňou vykročila ďalej od zvedavých strážcov.

„Ty si ešte nepočula?“

„O Rekonne?“

Fia iba prikývla a ucítila, ako ju Helano ešte silnejšie objala. Slúžka potlačila ďalší príval sĺz.

„Bojíš sa o ňu,“ skonštatovala Helano.

„Aj to, ale…“ začala a zavrtela hlavou.

„Povedz mi, čo ťa tak trápi?“

„Ach Helano, čo si teraz počnem?! Kto bude chcieť, aby jej slúžila slúžka niktošky a bývalej kráľovej milenky?“ vysúkala zo seba celkom zjavne vystrašená z myšlienok na svoju budúcnosť. Ak ju nebudú chcieť na hrade, bude sa jej len ťažko hľadať nová robota.

„Neboj sa. Všetko bude nakoniec dobré. Možno nebudeš môcť slúžiť pánom, ale na hrade je veľa práce. Kráľ ťa nevyženie.“

„Kráľ? Kráľovi sú sluhovia celkom ukradnutí,“ odfrkla si Fia a Helano musela v duchu priznať, že má pravdu. Nahlas by však niečo také nikdy nepovedala. Priveľa stien tu malo nastražené uši.

„Uvidíš, že sa to nakoniec vyrieši,“ uisťovala ju Helano. „Najlepšie spravíš, ak pôjdeš do Rekonninej izby a počkáš tam. Určite ju hľadajú a možno budú potrebovať tvoju pomoc. Prídem za tebou, až budem môcť.“

Fia iba ticho prikývla a potom odišla pomalým, ťažkým krokom preč. Helano si povzdychla. Na rozmary mocných a bohatých vždy doplácali bezbranní. Nepáčilo sa jej to. Vedela, že na tom nič nezmení a že kým je na hrade, musí sa prispôsobiť, ale nepáčilo sa jej to

„Helano! Helano, kde si toľko?!“ rozliehal sa chodbami vysoký hlas.

Helano sa neubránila krátkemu otrávenému výrazu, než zavolala naspäť: „Už idem pani!“

„No konečne,“ dostalo sa jej privítanie sotva vošla. „Poď ma učesať. Dnes potrebujem vyzerať výborne.“

Helano sa usmiala naučeným úsmevom, prikývla a začala jej hrebeňom oddeľovať kučeravé pramene. Nepýtala sa, prečo práve dnes chce vyzerať dobre. Losipo sa rada chválila aj sama, nebolo sa treba pýtať.

„Celý hrad hovorí iba o Rekonne,“ začala Losipo, „vraj zmizla. Pche! Len by ma zaujímalo, či toho svojho pankharta zobrala so sebou. Dúfam, že áno,“ vyhlásila Losipo zlomyseľne.

Prečo? Lebo ti pripomína, že si rovnaký pankhart ako ona a že tvoja matka bola vyhnaná z hradu krátko po tvojom narodení?

„Ty si nič nepočula?“ spýtala sa jej Losipo.

„Iba to, že Rekonna zmizla,“ zaklamala Helano. Nepotrebovala prezrádzať, že vie viac a odkiaľ.

„Tak si budem musieť zistiť viac sama. Občas, Helano, netuším, načo ťa mám. Nikdy nič nevieš. Všetky ostatné slúžky priam sršia informáciami.“

Máš ma preto, lebo pankhartovi nebude nikto platiť viac slúžok, ktoré budú mať okrem práce čas aj na ohováranie.

„Daj mi do tých vlasov tento hrebienok. Mám ho od otca.“

Aha, tak dnes sa hráme na vzornú dcéru… „Dám ho sem nad ucho, aby ho bolo dobre vidno.“

Losipo sa len usmiala a prikývla, keď sa ozvalo zaklopanie na dvere.

„Choď pozrieť, kto to je.“

Helano poslúchla jej príkaz a o chvíľu sa vrátila, aby jej oznámila, že s ňou chce hovoriť kapitán Niko.

„Niko? Čo mi ten chce? Nech vojde.“

Helano uviedla kapitána do vnútra a plánovala odísť do spálne, keď ju Losipo zastavila, aby pokračovala v práci na jej vlasoch. Bolo to voči Nikovi neúctivé a všetci traja si to dobre uvedomovali.

Niko sa však iba pousmial a prešiel k oknu tak, aby mal na Losipo dobrý výhľad. To bolo tiež neúctivé.

„Prosím, kapitán, posaď sa,“ ukázala Losipo nonšalantne na stoličky za svojim chrbtom.

„Ďakujem, pani, ale zdržím sa len krátko. Potrebujem iba vedieť, kde si bola od včerajšej večere až do rána.“

Losipo zvážnela a nahnevane sa naňho pozrela.

„Akým právom mi kladieš takéto otázky?!“

„Právom a príkazom kráľa.“

Losipo zaťala zuby a znova sa pozrela pred seba.

„Po večeri som sa šla prejsť. Bola som sama, ale niekoľko strážcov ma videlo vychádzať a vracať sa, keď zapadalo slnko.“

„Na to sa spýtam. A potom?“

„Potom som bola vo svojej izbe až do rána,“ povedala bez zaváhania. „Helano tu bola tiež.“

„Je to tak,“ povedala Helano a usmiala sa, „pomohla som panej odstrojiť sa a pripraviť na noc. Potom som šla do postele, ktorá je v kúte jej šatníka. Vyšla som odtiaľ až ráno.“

Niko na ňu chvíľu hľadel a potom prikývol. U Losipo si bol takmer istý, že klame. Helano však bola presvedčivá. Nemohol však tušiť, aká je výborná klamárka.

„Ďakujem, pani, to bude nateraz všetko. Ak by som potreboval viac, nájdem ťa na hrade, však?“

Losipo prehltla akúsi uštipačnú poznámku a len ticho prikývla.

„Bohovia nech ťa ochraňujú,“ uklonil sa jej krátko a odišiel.

Zamieril rovno do hradnej kuchyne. Mal toho už plné zuby, a to sa zatiaľ rozprával iba s pár ľuďmi! Nebol tu skoro nikto, komu by mohol dôverovať. Šľachtici intrigovali jeden proti druhému a vo voľnom čase sa spájali, aby mohli intrigovať proti tretiemu. Sluhovia hrali podobné hry. Niektorí svojich pánov milovali, iní ich nenávideli. Väčšina sa tvárila lojálne a len máloktorý z nich lojálny bol. Vždy sa mu darilo držať mimo tejto pavučiny vzťahov. A teraz ho do nej kráľ, najväčší pavúk, nemilosrdne sotil.

„Nemal by si pracovať na hľadaní Rekonny?“ spýtala sa ho žena s úsmevom sotva vošiel do kuchyne a on jej s úsmevom odpovedal:

„Mal.“

Žena prevrátila oči, zavrtela hlavou, postavila na čaj a vrátila sa ku krájaniu zeleniny. Niko si sadol za stôl v pokojnejšej časti hradnej kuchyne. O chvíľu objal dlaňami šálku svojho každodenného bylinkového čaju a zahľadel do prázdna.

Nikto sa nad jeho prítomnosťou nepozastavoval. Sedával tu takto každý deň a svoje zvyky zjavne nemenil ani pre bývalú kráľovu milenku.

Dnes sa vyzeral o kus nervóznejšie než zvyčajne. Občas ticho tskol, potom si vložil prst medzi zuby, znova ho vybral, zabubnoval po stole, poškriabal si briadku, omotal si prameň krátkych šedivejúcich vlasov okolo ukazováka a opäť objal šálku dlaňami.

Žena dokrájala mrkvu, odniesla ju kuchárovi a než sa chytila zeleru, prešla okolo Nika a pohladila ho po vlasoch. Vtedy Niko zodvihol hlavu, venoval jej ľahký úsmev a znova sa zahľadel na šálku čaju pred sebou. V mysli si rekapituloval všetky doterajšie rozhovory.

S kráľovnou rozprával s prvou. Nie preto, žeby ju podozrieval. Patrilo sa to. Prvorodený princ bol už niekoľko týždňov na juhu v Nalape a jeho žena ležala s veľkým bruchom a vyloženými nohami v posteli. K rozhovoru s druhorodeným princom Kirropom sa však často vracal. V niečom klamal, uzavrel Niko sám pre seba a presunul pozornosť k ostatným na svojom zozname.

Z ľavobočkov je zaujímavá v podstate len Losipo, ostatní sú ešte deti. Potom všetci šľachtici, pomyslel si a vzápätí si sťažka povzdychol. Bol vojak a tieto na intrigánske hry nebol vôbec zvyknutý. Jeho zbraňou bol meč.

Bolo mi to treba?

Pred očami mu prebehol obraz jeho samého ešte ako mladého žoldniera. Vtedy si predsavzal, že všetkým dokáže svoju hodnotu. Dnes uvažoval, či by mu nebolo lepšie, keby ostal žoldnierom bez ambícií…

„Kapitán! Kapitán!“ vrazil do kuchyne vojak. „Poď rýchlo! Mattis niekoho priviedol. Poď rýchlo!“

„Ten niekto umiera?“ spýtal sa Niko a pomaly vstal od stola.

Vojak sa zarazil: „Nie, ale…“

„Tak sa upokoj a priveď ma k nemu. Nech je to kto chce, ak neumiera, počká.“

Vojak prekvapene prikývol. „Áno, pane.“

Bolo mi to treba?

***

Prvé, čo si Niko po vstupe do miestnosti všimol, bola krv na pere spútanej ženy. Druhé boli traja muži rozostavení okolo nej a pripravení kedykoľvek útočiť alebo sa brániť.

„Pomôž mi, pane, to je omyl! Pomôž mi!“ kričala žena a snažila sa vyslobodiť.

„Drž hubu,“ zavelil jeden z vojakov a napchal jej do úst pokrkvanú handru, aby nemohla ďalej kričať.

Niko sa zhlboka nadýchol a potlačil nutkanie ženu odviazať a svojim mužom vynadať za surovosť. Určite mali dôvod. V ich záujem dúfal, že to bolo dosť dobrý dôvod.

„Čo sa tu deje?“

Chlapom neunikol jeho nahnevaný tón. Rýchlo sa pozreli jeden na druhého a potom na Mattisa.

„Trvalo mi to dlho, kapitán, ale s veľkým úsilím sa mi nakoniec podarilo splniť moju úlohu,“ oznámil Mattis hrdo a Niko sa musel ovládnuť, aby si nepoložil ruku na čelo a nezakryl si oči.

Chvíľu iba mlčal. Nechcel mu nadávať pred ostatnými.

„Hovor.“

„Pane, táto žena je členka Spoločenstva vrahov. Pripravil som pascu a tváril som sa, že si chcem objednať ich služby. Kontaktovala ma táto žena. Neskôr som ju sledoval po celom meste. Snažila sa ma striasť, ale nepodarilo sa jej to,“ povedal hrdo, „a keď videla, že je všetko márne, vhodila tieto papiere do ohňa u podkúvača na námestí,“ podal Nikovi tri obhorené papiere. „To ma na chvíľu zdržalo, no napokon som ju aj s pomocou ostatných, ktorí vtedy boli naokolo, polapil a spútal.“

Niko sa opäť zhlboka nadýchol a vydýchol. Znova si pripomenul, že mu sa len snažil pomôcť.

„Si zo Spoločenstva vrahov?“ spýtal sa ženy, ktorá energicky zavrtela hlavou a niečo zamumlala cez handru v svojich ústach.

Niko si vzdychol a pozrel na papiere v rukách. Jeden obsahoval prezývku a dve čísla, inak bol prázdny. Druhý bol veľmi obhorený a bolo vidno len kúsok z niečej prezývky a nedokončené čísla. Tretí mal prezývku, dve čísla a čiarku písanú iným atramentom než ostatný text pri druhom z čísiel. Dlho hľadel na tretí papierik, než sa pozrel na svojich mužov.

„Vyberte jej tú handru z úst a nechajte nás samých.“

„Ale pane, je to nebezpečná vrahyňa!“

„Je spútaná a neozbrojená. Nechajte nás samých,“ zopakoval a muži ho bez ďalšieho slova poslúchli.

Najviac sklamaný bol Mattis, ktorý očakával verejnú pochvalu za dolapenie niekoho zo Spoločenstva vrahov.

„Tento papier…“

„Nie je môj! Musíš mi veriť, pane! Pomôž mi, je to omyl!“ pokračovala zúfalým hlasom.

„Prestaň,“ nakázal s takou autoritou v hlase, že skutočne stíchla. „Áno, najradšej by som videl Spoločenstvo zničené a všetkých jeho členov verejne popravených ostatným pre výstrahu. Ale momentálne riešim iné problémy. Nemôžem ťa pustiť, ani sa nemôžem tváriť, že ťa môj muž nechytil. Keď vyjdem von, budem brať do úvahy tvoje: ‚To je omyl!‘“ povedal výsmešne vysokým hlasom. „Ale teraz potrebujem vedieť jednu vec. Táto čiarka, ktorá vyzerá ako začiatok nejakého podpisu, značí, že ste sa s objednávateľom dohodli a že polovicu zaplatil. Viem, že mi zrejme nikdy neprezradíš objednávateľa, ani iných zo Spoločenstva. Preto sa ťa na to nejdem pýtať. Čo ma zaujíma je, či bola táto objednávka zrealizovaná.“

Žena naňho chvíľu pozerala, akoby zvažovala svoje možnosti a potom opäť začala: „Musíš mi veriť, pane, to nie je moje. Nič o tom neviem. Ja predsa nie som žiadna vrahyňa… Nič neviem. Pustite ma…“

„Bohovia! Prestaň a povedz mi, čo vieš!“

„Nič neviem!“ žena nabrala hysterický tón.

Niko len zavrtel hlavou a bez ďalšieho slova vyšiel von, nechávajúc kričiacu ženu samú.

„Mattis, ty tu ostaň. Ostatní odveďte tú ženu do väzenia, nech z nej kat s magikom dostanú nejaké informácie.“

Muži okamžite splnili rozkaz a odvliekli plačúcu ženu do temnice.

„Pane?“ pozrel na kapitána Mattis spýtavo sotva osameli.

„Povedal som, že mi máš zistiť čo najviac o Spoločenstve. Ak si si nebol istý, čo presne to slovo znamená, mal si sa spýtať,“ vyštekol Niko podráždene a potom sa zastavil. „Málokomu sa podarilo dolapiť nejakého vraha zo Spoločenstva. Vymyslel si to šikovne,“ zľahka sa naňho usmial, „nemal si ju však chytať. Keby nevedela, že ideme po nej, mohla nás doviesť k ďalším. Máme jednu vrahyňu, ale máme zavreté dvere k ostatným.“

„Ja… mrzí ma to… myslel som…“

Niko ho zastavil kývnutím ruky a tichým gestom ho poslal preč. Mattis vykročil so zvesenými plecami, po pár krokoch sa však zastavil.

„Pane, čo znamenajú tie prezývky a čísla na papieroch?“

„Prezývky patria budúcim obetiam a čísla sú sumy za ich životy. Takúto záruku Spoločenstvo vyžaduje, iba keď je obeť alebo objednávateľ šľachtic či bohatý človek.“

„Na jednom z tých papierov je predsa napísané Rekonna! Myslíš, že…“

„Nechaj ma. Choď.“

Vojak mlčky prikývol a nechal Nika samého s jeho úvahami.

***

Kráľovná stála s rukami zaťatými v päsť a dívala sa na svojho muža. Nekričala, snažila sa znieť pokojne.

„Tvoja dcéra tu predsa ostala, tak o čo ti ide?“ spýtala sa a na jej hlase nebolo vôbec poznať hnev.

Kráľ sa na ňu díval, ale nič nepovedal. Nemal záujem komukoľvek vysvetľovať svoje rozhodnutie. Ani jej nie.

„Rozhodol si sa urážať ma a ponižovať týmto rozruchom okolo nej?“

„Samozrejme, že nie!“ ohradil sa.

„Tak potom?“

Prižmúril oči a zavrtel hlavou.

„To aj tak nepochopíš,“ vyletelo z neho a vzápätí to oľutoval.

„Skús to.“

Kráľ sa nadýchol, otočil sa jej chrbtom a prešiel pár krokov. Potom znova zastal a pozrel na ňu.

„Rekonna bola v prvom rade môj hosť. Ak odišla z vlastnej vôle bez toho, aby mi niečo povedala, a ja by som to vzal na ľahkú váhu, bol by som za hlupáka. Ak jej niekto ublížil a ja by som to nechal tak, bol by som za neschopného panovníka, ktorý nielen že nevie ochrániť svojich hostí, ale ani nespraví nič, aby im pomohol či ich pomstil. Ktoré z toho sa ti páči viac? Hlupák či neschopný chudák?“ skĺzol aj on do irónie.

Bol to spôsob, akým spolu komunikovali už roky. Na druhej strane, aspoň stále komunikovali. Jeho starší syn so svojou ženou nerozprával vôbec. Kým sa však zmohol na plodenie právoplatných dedičov, nevadilo mu to.

Kráľovná ešte silnejšie stisla zaťaté päste a ostala mlčať. Rozum jej vravel, že kráľ má pravdu. Jej urazená pýcha však kričala niečo celkom iné. Vždy, keď si predstavovala, že Rekonna konečne zmizne z dvora, nikdy si nepomyslela, že po nej strhne takéto pátranie.

„Pane,“ objavil sa vo dverách sluha, ktorého kráľovná prebodla nevraživým pohľadom. „Kapitán Niko je tu.“

„Nech vojde,“ povedal kráľ a otočil sa na svoju ženu spôsobom, ktorý správne pochopila ako vyprevadenie za dvere.

Nič nepovedala, iba znechutene zdvihla peru a s výrazom, akoby ju obťažoval akýsi smrad, prešla okolo ukloneného Nika.

„Zavri dvere a nikoho nepúšťaj,“ prikázal sluhovi, potom sa otočil na Nika a tichým gestom mu ponúkol stoličku oproti sebe. „Hovor,“ vyzval ho s napätým výrazom.

„Žiaden zo strážcov ju nevidel vychádzať z mesta, ani sa potulovať pri bránach. V chrámoch sme ju tiež nenašli. Teraz prehľadávame ulice a horšie štvrte, kde sa ľudia ľahšie stratia. Prehľadávať slušné domy…“ nepotreboval dopovedať. Tie by prehľadali iba kvôli kráľovnej. „Tí, s ktorými som zatiaľ hovoril, nič nevedia. Alebo tvrdia, že nič nevedia,“ neodpustil si Niko a kráľ sa uškrnul. Veľmi dobre vedel, ako to na jeho dvore chodí.

Kráľ zamyslene pokýval hlavou a zahľadel sa na svoje prepletené prsty. Nechcelo sa mu veriť, že by Rekonna len tak odišla…

„A ešte niečo,“ začal Niko opatrne a kráľ pri jeho tóne hneď zbystril pozornosť. „Moji muži pravdepodobne chytili členku Spoločenstva vrahov. Mala pri sebe toto,“ podal kráľovi tri obhorené papiere a mlčky čakal na reakciu.

Kráľ si rýchlo prezrel prvé dva a pri treťom sa zastavil. Chvíľu naňho hľadel. Potom iba ticho zavrel oči.

„Mal som ju poslať preč,“ zamrmlal pre seba kráľ, „alebo vyhlásiť, že ju považujem za časť rodiny…“

Niko chápavo prikývol. Spoločenstvo vrahov nikdy nezobralo objednávku na členov kráľovskej rodiny. Nikto nevedel, či preto, že mali voči kráľovi úctu, alebo či si len bežný smrteľník nemohol dovoliť zaplatiť za ich smrť.

„Vieš, či bola objednávka vykonaná?“ spýtal sa kráľ po chvíli.

„Nie. Tvrdí, že je to omyl a že je nevinná. Práve by mal byť pri nej magik, snáď zistí viac.“

Kráľ prikývol a znova pozrel na papier s Rekonniným menom. Chvíľu nič nehovoril. Potom zrazu všetko pustil a prudko vstal.

„Chcem vidieť Rekonninu izbu,“ povedal a vyrazil ráznym krokom vpred.

Niko to nijak nekomentoval, ani sa nečudoval. Iba ticho kráčal za svojim pánom. Strážcovia na kratučké momenty skláňali hlavy, ako okolo nich kráľ energicky prechádzal. On si ich však nevšímal. Nezdalo sa, že by si vôbec niečo všímal. Až pred Rekonninou izbou sa kráľ konečne zastavil a s nakrčeným čelom pozrel na muža pred dverami, ktorý tu normálne nebýval.

„Nechcel som, aby mohol do Rekonninej izby ktokoľvek vstúpiť,“ doplnil Niko bez vyzvania a kráľ bez komentára vstúpil dnu.
Jej izba bola presne taká, ako si ju kráľ pamätal. Dokonca aj jej vôňa tu ostala.

Mimovoľne pousmial pri spomienke na ňu a potom znova zvážnel. Neveril, žeby Rekonna odišla a predstava, že sa jej niečo stalo… Otriasol sa a začal sa pomaly prechádzať okolo izby.

Na poličkách boli knihy, ktoré mala rada. Sám si pamätal, ako nevedela čítať, keď prišla do hradu. Mala akési svoje písmo, ktoré používala, to ich nepoznala. Prešiel prstom po chrbtoch kníh. Nechýbala ani jedna. Idúc ďalej zachytil názov knihy položenej na malom stolíku. Nepoznal ju. Už sa o nej nestihli porozprávať.

V tichosti prešiel do neveľkej spálne s posteľou, detskou postieľkou v rohu a paravánom, za ktorým sa skrývala malá vaňa a truhlice so šatami. Jedným pohľadom skontroloval, že dvere spájajúce spálňu so slúžkinou izbietkou sú zatvorené na závoru.

„Tie dvere si zavrel ty, Niko?“ spýtal sa pre istotu.

„Áno.“

Kráľ len krátko prikývol a potláčajúc šťastné i bolestivé spomienky sa opäť vrátil do Rekonninej dennej miestnosti. Nič nehovoril, už ani nechodil dookola.

Len sa postavil k písaciemu stolu pod oknom a zahľadel sa na upravenú záhradu. Nerozprával a Niko ho nevyrušoval. Po chvíli si kráľ odsunul stoličku a sadol si. Letmo preletel pohľadom po kôpke čistého papiera. Videl, že je trocha rozhádzaná, čo u Rekonny nebývalo zvykom. Ani pero nebolo na svojom mieste ako obyčajne. Videl, že na stole leží aj pár vecí, ktoré bývali na toaletnom stolíku v rohu – hrebene, ozdôbky do vlasov a iné drobnosti.

No jeho pozornosť zaujal iba kovový prívesok, ktorý si priniesla z domova a ktorý nechal kedysi ozdobiť perleťou. Jeho ruka po ňom mimovoľne siahla a jeho oči sa zavreli, sotva sa ho dotkol. Chvíľu nehybne sedel s rukou na prívesku a nič nehovoril.

Potom akoby si čosi uvedomil. Jeho tvár náhle stvrdla, oči sa otvorili dokorán a cez zaťaté zuby mu prešlo tiché zavrčanie.

„Niko,“ oslovil ho rázne a otočil sa naňho nepúšťajúc prívesok z ruky. „Tá žena, čo ste ju chytili, tá údajná vrahyňa. Ako ste ju dolapili?“

„Mattis sa tváril, že si chce objednať vraždu a ona ho oslovila. Viem, že na tom pracoval dlho a vynaložil veľa úsilia, aby sa k nej dostal. Preto verím, že tá žena naozaj patrí k Spoločenstvu vrahov.“

„Musíte z nej dostať všetko, čo vie.“

„To aj chcem, pane. No môže to trvať dlhšie než obyčajne, vrahovia Spoločenstva sú výborne cvičení.“

Kráľ sa na Nika mlčky zadíval. Napäté svaly, zamyslený výraz a stisnuté zuby prezrádzali, že práve zvádza akýsi vnútorný boj.

„Dôveruješ Mattisovi?“ spýtal sa Nika vážne.

„Áno.“

Kráľ len krátko kývol a opäť sa otočil Nikovi chrbtom. Potom sa načiahol po papier a rýchlo čosi napísal.

„Zavolaj dákeho chlapca,“ prikázal ponad plece, keď si vyťahoval rukáv a špongiou si namáčal zdobenú časť kráľovského náramku do atramentu, aby ho otlačil na papier.

Vnímal, že Niko odišiel a zakrátko sa s kýmsi vrátil. Keď sa otočil, zbadal chlapca, ktorý mu ráno čistil pec.

„Môže byť. Chlapče, toto odnes ihneď do temnice a daj to katovi. Nikde sa nezastavuj, s nikým sa nerozprávaj a ponáhľaj sa. Rozumel si?“

Chlapča len nervózne prikývlo, zobralo od kráľa list, zastrčilo si ho pod košeľu a bez slova sa rozbehlo preč.

„Pane?“ dovolil si Nikoho osloviť ho s nevyslovenou otázkou.

Kráľ naňho na okamih nahnevane zazrel, potom sa však uvoľnil a prikývol s pohľadom upretým na Rekonnin prívesok.

„Rekonna s týmto šperkom prišla do Haladoja a často ho nosievala. Raz som jej ho tajne vzal a nechal ozdobiť perleťou. Odvtedy nikdy nenosila iný. Nenechala by ho tu,“ ukončil presvedčene. „Rekonnu buď uniesli alebo zabili.“

***

Vo veľkej miestnosti, takmer až sále, bolo mnoho žien. Niektoré maľovali, iné vyšívali, ďalšie čítali a väčšina pomáhala kráľovnej tkať veľkú tapisériu. Máloktoré rozprávali a keď sa náhodou ozvali, tak stlmili hlas, aby nerušili tichú hudbu a najmä kráľovnú stojacu pri zvislých krosnách. V tichosti jej podávali kusy farebnej vlnenej priadze podľa predkresleného obrazu, ktoré zatkávala do napnutej osnovy.

Najtichšie zo všetkých bola mladá šľachtičná prezývaná Parvani. Všetci o nej vedeli, že sa priatelila s Rekonnou. Rovnako vedeli, že by bola najradšej kdekoľvek inde než v kráľovninej dennej izbe, keby jej niekto dal na výber. Avšak i ona, tak ako všetky dcéry a manželky šľachticov okolo kráľa, musela tráviť deň v spoločnosti kráľovnej a ostatných žien. Tak kázal zvyk, ktorý si ani kráľovná nedovolila porušiť, hoci dnes by určite chcela.

Zrazu sa kráľovná odvrátila od rozrobeného obrazu a na krátku chvíľu zavrela oči. Nehýbala sa, nič nehovorila a život okolo nej akoby sa na chvíľu zastavil. Potom hlasno vydýchla, zavrtela hlavou a znova sa obrátila na tapisériu.

„Kráľ už ozaj prichádza o rozum…“ poznamenala polohlasne. „Nechať kapitána elitnej jednotky pátrať po bývalej milenke?!“ zdvihla hlas. „Akoby mi nepripravil už dosť hanby. Tri milenky som mu musela strpieť!“ hovorila čoraz hlasnejšie a ani si neuvedomila, že všetko okolo nej stíchlo. „A všetkých pankhartov! Pri Losipo, ktorej matku vyhnal, som si povedala, že to sa stáva. Pri deťoch, čo mal so svojou druhou kurvičkou som zatvorila oči, lebo sú to také neduživé stvorenia. Ale keď sa Rekonninými potratmi trápil viac než mojimi…“ zadrel sa jej hlas, „…to sa už nedalo zniesť. A teraz toto! Pátra po nej, akoby to bola jeho kráľovná!“ zvolala a hodila všetko, čo mala v ruke, o zem.

„Pani, neznepokojuj sa. Možno po nej pátra, aby nevzniklo podozrenie, že Rekonne ublížil on sám,“ nadhodila kráľovnina dôverníčka Zyllo. Kráľovná jej slová nijako neskomentovala, iba si hlasno odfrkla a zavrtela hlavou. „Aj tak je dôležitejšie, že je konečne preč,“ povedala Zyllo stíšeným hlasom a tvárou sa jej mihol zlomyseľný úsmev.

Vtedy sa kráľovná na ňu konečne otočila a jej pery sa zavlnili spokojným úsmevom. Nič na to nepovedala. Iba podvedome strelila po Parvani na druhom konci miestnosti a overila si, že nič nepočula. Nepotrebovala, aby sa rozbehla sa Nikom a všetko mu vytárala.

***

Na stole ležalo niekoľko zbraní – zopár malých vrhačských nožíkov, niekoľko krátkych železných tyčiek poskladateľných do ostrých vraních nôh a v drevených vlasových ihliciach skryté tenké bodáky. Kat sa opieral o stôl, díval sa na spútanú ženu v tenkej košieľke a usmieval sa. Konečne prestala kričať a tvrdiť, že je všetko len tragický omyl. Nemalo to už zmysel.

Ženy v Morane nenosievali zbrane. Občas mali so sebou nejaký nožík, ale v podstate žiadna úctyhodná žena pri sebe nemala zbraň. Mať ich hneď niekoľko a navyše špeciálne vyrobených tak, aby sa nedali hneď spoznať, bolo viac než podozrivé.

„Keď sme si všetko takto pekne vyjasnili,“ pozrel kat na zbrane, „mohli by sme sa úprimne pozhovárať. Teraz nám najviac záleží na informácii o Rekonne. Bola už práca vykonaná? Ak áno, kde je jej telo?“ spýtal sa, no nedostal odpoveď. Nie, žeby ju skutočne očakával.

„Pozri… Jalla, však?“ žena naňho pozrela, ale stále nič nepovedala. „Načo si budeme klamať. Ty vieš, čo ťa čaká. Každú chvíľu príde magik, ktorý jediným dotykom prečíta tvoju myseľ ako otvorenú knihu. Nemusí to však tak byť, ak budeš spolupracovať a povieš nám, čo vieš.“

Jalla ďalej mlčala a len naňho hľadela.

„Určite je mnoho vecí, ktoré nechceš, aby ktokoľvek videl. Tajné detské strachy, prvý bozk, každé malé klamstvo, každé prianie… Každý z nás niečo tají. Chceš, aby sme sa to všetko dozvedeli?“ hovoril kat tak ako vždy a starostlivo sledoval jej tvár.

Väčšina ľudí pri jeho výpočte tajomstiev prejavila nejakú emóciu. Členka Spoločenstva vrahov nepatrila k väčšine.

„Mala si niekedy milenca? Isteže áno. Žena ako ty, ktorá sa neštíti vraždiť ľudí za peniaze, určite nečaká na toho pravého. Tak si naňho spomeň. Bolo to pekné? A chceš, aby si to náš magik pozrel? Aby bol toho svedkom?“ provokoval ju a tentoraz si bol istý, že zareaguje. Pri tomto zareagoval každý.

Jalla však len ďalej bezvýrazne pozerala pred seba.

Vtedy do miestnosti bez okien osvetlenej niekoľkými lúčmi a sviečkami, vošiel nevýrazný muž s veľkým červeným kameňom zaveseným na reťazi okolo krku. Jalla presunula svoj pohľad naňho, zatiaľ čo kat z nej ten svoj nespustil. Hľadal aspoň záchvev strachu! Sklamala ho.

„Ak nám povieš všetko, čo vieš, len si overíme, či neklameš. Ak však budeš naďalej mlčať, nájde si to v tvojej hlave sám spolu s ostatnými vecami, a to istotne nechceš. Máš poslednú šancu.“

Žena sa na kata znova pozrela, nič však nepovedala.

„Čo je zač?“ spýtal sa magik bez pozdravu.

„Členka Spoločenstva vrahov. Dnes ju chytili so zbraňami a papiermi.“

Magik prikývol. Vyzeral ľahostajne, v skutočnosti však mal určité obavy. O Spoločenstve vrahov sa toho hovorilo mnoho – boli nepolapiteľní, desiví, pomstychtiví a výborne cvičení.

„Môžem už začať?“ opýtal sa magik akoby mimochodom, ale pozorne sledoval Jallinu reakciu.

Väzňov obyčajne táto otázka znervóznila. Jalla však opäť nijako nereagovala.

„Posledná šanca. Povedz mi, Rekonna ešte žije? Kde je jej telo? Kto si objednal jej vraždu?“ pýtal sa kat.

Ticho.

„Kde je v meste sídlo Spoločenstva?“

Ticho.

„Kde sú ostatní? Koľko vás tu je?“

Ticho.

Kat si okázalo vzdychol a zavrtel hlavou. „Nedávaš nám na výber. Mohla si to nám i sebe uľahčiť. Mohla si nám prezradiť iba niektoré veci a to, čo nás nezaujíma, si si mohla nechať pre seba. Ale keď mlčíš, tak sa musíme pozrieť na všetko,“ pokúsil sa ju ešte vyviesť z rovnováhy, no nevydarilo sa.

Mnoho ľudí by už v tomto momente hovorilo všetko, čo chceli vedieť. Tvrdohlaví by sa rozrozprávali až potom, čo by s nimi magik začal. Pravda bola, že mágia mesačného kameňa dovoľovala magikovi vidieť len to, na čo človek práve myslel. To však nebolo všeobecne známe. Preto sa snažili všetkých najskôr vydesiť a prinútiť ich myslieť práve na to, čo chceli utajiť.

Kedysi by nato použili iné, výrazne krvavejšie metódy. Tie však kráľ pár rokov dozadu práve pod Rekonniným vplyvom zakázal.

Kat kývol na magika, ktorý si zložil plášť, prisunul si k spútanej Jalle stoličku a chytil ju za ruku. Čakal, že sa mu pokúsi vytrhnúť, ale ona vôbec nereagovala. Magik nedal najavo svoje prekvapenie. Len chytil do druhej ruky červený kameň a zavrel oči.

Mesačný kameň mu s určitými obmedzeniami pomáhal využiť energiu podľa jeho želaní a on si teraz želal vidieť, na čo Jala myslí:

… modrá obloha… oblaky… modrá obloha… ticho… šum vetra… obloha… videl jej predstavy.

„Rekonna žije?“ snažil sa usmerniť tok jej myšlienok iným smerom.

… tmavá noc… modrá obloha… ticho… čvirik vtákov… oblaky…

„Kto si objednal jej vraždu?“

… obraz noci… chladný vietor… ticho… šum vetra… modrá obloha…

„Kto je tvoj najlepší priateľ?“

… tma… ničím nerušené ticho… tma… úplná tma…

Magik z nej zložil ruku a v duchu zaklial. Netušil, že Spoločenstvo je až tak vycvičené. Každý človek (každý!) ukázal pri cielených otázkach aspoň malý kúsok svojej mysli. Občas to bol len krátky záblesk, tvár, dom či miesto, občas úplne všetko.

„Si šikovná,“ uznal a znova ju chytil za ruku, „naozaj sa ti darí nemyslieť na všetky tvoje obete. Pokračuj, nechcem ich vidieť. Nechcem vidieť všetkých, ktorým si podrezala hrdlo,“ hovoril, aby ju prinútil aspoň k nejakej reakcii.

Najťažšie je predsa nemyslieť na kohúta, ak niekto povie, že naň myslieť nesmieme.

„Nemysli na tie obete,“ provokoval ďalej.

… tma… ticho… úplná samota… úplná tma… preblysnutie akejsi záhrady… pokojná rieka… šumiaca voda… vážka nad hladinou… zelené rastliny… šum…

Magik pochopil, že Jalla strieda niekoľko predstáv, aby uspokojila potrebu mysle skákať z jednej myšlienky na druhú. Bolo to jednoduchšie a preto dokonalejšie, než udržovať iba jednu predstavu. No on vedel, že ani toto sa nedá vydržať večne. Veril, že keď jej dá pokoj, povolí pozornosť a jej myseľ zablúdi k čomusi dôležitému.

Jallina predstava rieky pokračovala. Po čase sa zmenila na lúku počas letného dňa, zelenú trávu a modrú oblohu.

Potom sa náhle prerušila a magik si uvedomil, že vrahyňa otvorila oči a hľadí naňho.

Presunul svoju pozornosť na jej tvár. Díval sa na ňu, nerozprával. Iba uvažoval, aká je jej nová hra. Musela predsa vedieť, že otvorené oči koncentrácii nijak nepomáhajú. V podstate mu dávala šancu.

Avšak skôr, ako ju stihol využiť, spravila žena to najdesivejšie, čo členka Spoločenstva vrahov urobiť mohla.

Usmiala sa naňho.

Magik sa striasol a odvrátil od nej pohľad. Cítil, ako sa mu dvíha žalúdok a najradšej by vyšiel na chvíľu na vzduch. No výsluch musel pokračovať. Opäť sa na ňu otočil, chytil ju za ruku a s kameňom v druhej sa zadíval do jej mysle:

… dotyk… úsmev… pokojná lúka… nahá žena.. pred ním… pod ním…

Vedel, že obrazy pred jeho očami sú vymyslené. Vedel, že sa ho žena snaží rozptýliť. Napriek tomu však nebol schopný brániť sa.

… krásna žena… nahá… odhalené lono… prehnutá v chrbte… vzdychy… úsmev… dotyk… nahé prsia…

Magik potriasol hlavou a sťažka prehltol slinu.

„Žije ešte Rekonna?“ snažil sa presunúť jej myšlienky iným smerom.

… jemný dotyk pier… štekliace vlasy… nahé telo… vzrušené… jeho ruka na jej bruchu… medzi jej nohami… jeho prsty v nej… jej ruka na jeho hrudi… ústa… vzdychy… vzrušujúce… neodolateľné…

„Daj mi napiť!“ načiahol zrazu ruku smerom ku katovi.

Ani si neuvedomil, čo dostal do ruky. Len to na jeden dúšok vypil a stále sa pritom díval na Jallu. Videl, že je zahalená iba tenkou košeľou. Šaty jej vyzliekli, keď hľadali zbrane. Vedel, že keby chcel, videl by cez tenkú látku kontúry jej tela, jej bradavky…

Opäť potriasol hlavou a tichým gestom naznačil, že chce doliať pohár. Kat sa zamračil, bez slova mu dolial víno a o chvíľu mu prázdny pohár zobral z ruky.

Magik už nič nepovedal. Iba sa znova dotkol vrahyne, zavrel oči a ponoril sa do jej myšlienok.

„Koľkých si už zavraždila?“ opýtal sa rázne.

… nahá… vlhká… vzdychajúca… vzrušenie…

„Kto si objednal Rekonninu smrť?“

… on nahý na nej… v nej… vzrušenie… vzdychy… pohyb jej bokov… hebká pokožka…

„Kto…“ skúsil položiť ďalšiu otázku, no jeho myseľ a jeho telo ho zrádzali. Nedokázal sa sústrediť. „Koho si…“ začal znova, ale predstavy v jej mysli ho opäť vytrhli z koncentrácie.

… žena sediaca na ňom… skackajúce prsia… vzrušenie… pohyby… vzdychy… hlasnejšie, hlasnejšie… rýchlejšie… ešte! ešte! … neprestávaj! …

„Si v poriadku?“ vyrušil ho katov hlas.

Magik naňho zúrivo zazrel, potom si však uvedomil, čo sa vlastne stalo a váhavo prikývol.

„Je výborne vycvičená…“ vysúkal zo seba namáhavo a začervenal sa až po korienky vlasov. Keby niekto tušil!

Kat sa spýtavo pozrel do kúta miestnosti, kde boli nástroje pomáhajúce pri výsluchu. Žiadne krvilačné, zmrzačujúce či zohavujúce mučenie nebolo povolené. To však neznamenalo, že boli celkom bezmocní.

Magik pozrel tým istým smerom a váhavo prikývol.

Nikdy ešte nepotreboval katovu pomoc. Nikdy! Dnes však…

Kat vytiahol zo zásuvky stola pár vecí a bez jediného slova prešiel k vrahyni. Neusmieval sa, nemračil sa, jeho tvár bola celkom bez výrazu.

Jalla sa však neprestávala usmievať. Vedela, že tento moment príde a dúfala, že je naň pripravená. Vedela, že ju nemôžu zabiť, ale mohli jej spôsobiť bolesť. Veľkú bolesť!

Kat mlčky kývol na svojho pomocníka. Ten ihneď priskočil, chytil jej hlavu ako do zveráka, zatiaľ čo jej kat do jedného ucha vtlačil kus zmäknutého vosku. Chcel, aby sa jej horšie orientovalo, ale stále potreboval, aby počula otázky. Potom jej nasadil na hlavu vrece z hrubého čierneho plátna a pripravil ju tak o zrak.

Tma a ticho.

Nič, načo by vrahyňa zo Spoločenstva nebola už dávno zvyknutá.

Jalla začula akési tlmené zvuky a ucítila, ako sa operadlo, ku ktorému bola priviazaná, pohlo a položilo ju tak na chrbát. Až teraz – ležiaca na chrbte, zakrytá tenkou košieľkou, spútaná, so zakrytými očami – sa začala báť.

Napriek tomu však nepovedala jediné slovo. Iba sa zhlboka nadýchla a vydýchla. V mysli si vytvorila predstavu samej seba v krásnej záhrade obklopenej hrubými múrmi a zavrela sa tam. Nik sa ku mne nemôže dostať, povedala si, aby sa upokojila.

Plesk!

Ucítila silné buchnutie otvorenej dlane po bruchu.

Plesk! Plesk!

… záhrada… múry… záhrada… krásna záhrada… bezpečie…

„Kto si objednal Rekonninu vraždu?“ spýtal sa magik s rukou na kameni. „Koho si zabila?“

… lúka… vtáčiky… bezpečie… kvety…

Plesk!

„Kto sú ďalší členovia Spoločenstva?“

… záhrada… chodníček… pokoj… letná obloha…

Plesk! Plesk!

Ticho.

Žiadna ďalšia otázka. Nikto nič nepovedal, len sa všetci ticho presunuli. Nevenovala im pozornosť. Vedela, že ju chcú dezorientovať a vyvolať v nej strach.

Plesk! Ucítila bolesť na stehne.

… záhrada… múr… vysoký múr… bezpečie… vtáčiky…

„Kto zabil Rekonnu?“

… lúka… rybníček… leto… teplo…

„Kto je tvoj najlepší priateľ?“

… slnko… oblaky… pokoj, úplný pokoj…

Plesk! Plesk!

… lúka… kvety… pokoj… ticho… bezpečie…

„Kto si objednal Rekonninu vraždu?“ pýtal sa magik znova a znova, no stále videl iba záhradu.

Vtedy sa ozvalo tiché zaklopanie na dvere a dnu vošiel akýsi chlapec. Rozhliadol sa naokolo vydesenými očkami, ale nič nepovedal. Iba prešiel ku katovi a podal mu poskladaný list.

Kat sa zachmúril, otvoril ho a začal čítať.

„Víno,“ bolo jediné, čo po chvíľke povedal a jeho pomocník ho okamžite poslúchol.

Kat do seba vlial plný pohár a znova si prečítal list vo svojej ruke.

„Kráľ nám dáva výslovné povolenie použiť akékoľvek prostriedky, aby sme zistili všetko o Rekonninej vražde a objednávateľovi,“ povedal jasne a zreteľne, aby ho počula aj Jalla.

Vtedy sa začala skutočne báť.

***

Niko netrpezlivo postával pred dverami dennej miestnosti jej veličenstva kráľovnej. Chcel hovoriť s Rekonninou priateľkou Parvani a na to potreboval kráľovnine dovolenie. Bolo mu jasné, že kráľovná bude chvíľu schválne otáľať, než povolenie ho udelí. Nečudoval sa jej.

„Slečna Parvani onedlho príde. Kráľovná ju teraz potrebuje,“ vyšla z dverí kráľovnina dôverníčka Zyllo a Niko sa s úškrnom uklonil.

„Mám počkať alebo radšej prísť neskôr?“

„Počkaj,“ odvetila Zyllo a s posmešným výrazom sa stratila za dverami.

„To bude na dlho,“ zašomral Niko sám pre seba a strážcovia pri dverách sa ticho zachechtali.

Niko na nich prísne pozrel, no keď videl ich úprimne pobavené výrazy, tiež sa musel zasmiať. Mali pravdu, bolo to smiešne

Hlasno si vzdychol, oprel sa o stenu a v hlave si začal premietať všetko, čo sa doteraz dozvedel:

Takže… Rekona bola včera na večeri spolu s ostatnými a potom sa odobrala do svojej izby. Tam ju už ráno slúžka nenašla. Jej milovaná dcéra a obľúbený prívesok zostali na mieste. Podľa kráľa neodišla dobrovoľne.

Motív? V prvom rade bola obľúbená asi ako každá bývalá kráľova milenka. To znamená, že je tu plný hrad ľudí, čo mali dôvod sa jej zbaviť. Navyše sa mohla dozvedieť niečo, čo nemala. Nelegitímna Losipo a druhorodený princ Kirrop vždy hrali nejaké hry. Možno bola tŕňom v oku práve im dvom.

Najdôležitejšia otázka je, či ešte žije. Jej prezývka bola na papieri vrahyne, ale stále je možnosť, že niekam ušla alebo…

„Kapitán Niko?“ vyrušil ho zo zamyslenia nežný ženský hlások.

„Slečna Parvani,“ strhol sa a venoval pozornosť dievčaťu pred sebou. „Mohla by si mi venovať svoj čas a odpovedať mi na pár otázok? Vraj ste sa s Rekonnou priatelili.“

„Ja-ja predsa neviem, čo sa jej stalo.“

„Ale niečo si myslíš. Poznala si ju. Podľa teba mala Rekonna dôvod odísť?“

„Dôvodov odísť mala celý hrad,“ povedala Parvani trpko, potom zavrtela hlavou akoby sama pre seba a rázne dodala: „bez dcéry by však nikdy neodišla.“

„Hovorila niekedy o odchode?“

„Nie. Vždy vravela, že je schopná zniesť všetko, ak bude jej dcéra spokojná. Mala už len ju…“

„Hovoríš o nej, akoby si vedela, že už nežije,“ nadhodil Niko a pozorne sledoval jej reakciu.

Ihneď sa zarazila.

„Ja len… v hrade sa hovorilo… chytili nejakú vrahyňu…“

Niko v duchu zanadával. Keď už ani vojaci nevedeli byť ticho, komu mal okrem svojich najbližších dôverovať?!

„Rozumiem. Povedz mi, Parvani, nevšimla si si, žeby sa Rekonna poslednou dobou pre niečo trápila? Žeby niečo tajila?“

Parvani neodpovedala. Iba odvrátila od Nika pohľad, pozrela na dlažbu na zemi, potom na tapisériu za Nikovým chrbtom,…

„Parvani, musíš mi to povedať. Možno ešte žije. Možno ju väznia a mučia. Ak jej mám pomôcť, musím vedieť všetko. Čo tajila?“

„Ja – ja neviem,“ pozrela mu do očí a zdalo sa, že neklame. „Posledných pár mesiacov sa však správala divne. Občas vyzerala šťastná, potom bola zachmúrená, niekedy som videla, že plakala. Hlavne som však mala pocit, že sa bojí. Neviem čoho a neviem koho. Nechcela mi nič povedať.“

Poslednú vetu povedala o čosi ráznejšie a Niko získal pocit, že sa hnevá.

„Nedôverovala ti natoľko?“ skúsil a z výrazu jej tváre pochopil, že zaťal do živého.

Neodpovedala.

„Nespomínala niekoho častejšie? Nevyhýbala sa niekomu?“ pokračoval ďalej s otázkami, akoby tá predchádzajúca nikdy nepadla.

Parvani najskôr zavrtela hlavou. Potom však akoby si na niečo spomenula a pozrela na Nika s doširoka otvorenými očami.

„Kirropa…“ povedala celkom ticho.

Niko ju hneď chytil za lakeť a odtiahol ju ešte o kus ďalej od strážcov.

„Hovor.“

„Nie je veľmi čo. Poslednou dobou častejšie spomínala princa Kirropa. Nie oveľa častejšie, len trošička. Akoby sa mu vyhýbala… Nepripisovala som tomu význam, veď oni dvaja sa nikdy nemali v láske…“

„Si si tým istá?“

„Nie, nie som. Je to len taký pocit.“

Rozumel.

„Dobre. Ak by ti čokoľvek napadlo, Parvani, nech by to bolo hocijako nepodstatné, daj mi vedieť. Vieš, ako ma nájsť, však?“

Prikývla.

„Výborne. Bež a nikomu nepovedz to, čo si práve povedala mne. Je to nebezpečné vyhlásenie…“

Znova prikývla, tentoraz vystrašenejšie než predtým. Potom sa mu bez ďalšieho slova otočila chrbtom a prešla k dverám kráľovninej miestnosti.

„Kapitán?“ oslovila ho ešte než vošla. „Naozaj si myslíš, žeby Rekonna mohla ešte žiť?“

„Áno,“ zaklamal.

***

Winon sa skrýval vo výklenku pri záhrade a čakal na Helano. Mala tu už byť. Nevedel, prečo sa zdržala, ale zatiaľ sa neznepokojoval. Losipo bola nevyspytateľná, mohla si na poslednú chvíľu niečo vymyslieť.

„… ako to myslíš, že nás vydiera?“ začul prenikavý hlas temperamentnej Losipo a stiahol sa ešte hlbšie do výklenku. „Zaplatili sme mu predsa toľko, koľko si pýtal. Čo ešte chce? Hádam by…“ jej hlas sa vzdialil a stíšil tak, že už nerozpoznal, čo Losipo hovorí.

Mal chuť za ňou okamžite vyraziť a dozvedieť sa viac.

No skôr než tak spravil, dorazila Helano aj so širokým úsmevom: „Konečne! Losipo to dnes trvalo veky!“

„Práve prechádzala okolo,“ kývol hlavou smerom, ktorým sa Losipo stratila.

Heleno sa poplašene obzrela. Keď však Losipo nikde nezazrela, obrátila sa na Winona, či si nerobí žarty.

„Naozaj. S kýmsi hovorila o vydieraní a peniazoch,“ zdôraznil.

„Nie, žeby ma to prekvapovalo. Losipo nie je neviniatko.“

„To rozhodne nie!“ zasmial sa Winon úprimne, „Viac by ma však zaujímalo, s kým hovorila…“

Na to Helano reagovala iba pokrčením pliec. Winon sa usmial, chytil Helano za ruku a vykročil s ňou opačným smerom, než šla Losipo.

„Včera večer nebola v izbe,“ povedala Helano zrazu zamyslene.

„To ešte nemusí nič znamenať.“

„Pri Losipo? Neverím. Je to podlá zmija.“

Winon sa ticho zachechtal. „Ty ju máš ozaj rada.“

„Keby som tu nemala povinnosti…“ zavrtela Helano hlavou sama pre seba.

„Chápem,“ prikývol Winon a ako jeden z mála na hrade aj naozaj rozumel.

Stisla mu ruku a usmiala sa naňho. „Ako sa ti zatiaľ pozdáva princ?“

„Je to druhorodený syn príliš mocného panovníka ponechaný napospas, pretože prvorodený má už dostatok synov,“ odfrkol si Winon. „Keby mu kráľ dal viac zodpovedných povinností, bol by z neho vďačný a šťastný syn. Takto má príliš veľa času intrigovať a špekulovať. Neviem, čo od neho čakať.“

„Podľa mňa je Kirrop schopný všetkého.“

„Však to.“

Obaja stíchli a ďalej pomaly prechádzali kráľovskou záhradou až ku kuchyni. Kúsok pred ňou sa pustili. Nepotrebovali, aby o nich ostatní sluhovia viedli zbytočné reči.

V miestnosti pre sluhov pri kuchyni ešte ani zďaleka neboli všetci. Na nikoho sa však nečakalo. Kto zmeškal pripravené jedlo, zjedol ho inokedy alebo mal skrátka smolu.

„Á, Helano,“ ozval sa uštipačný hlas, sotva vošla. „Losipo sa dnes hrala na kráľovu vzornú dcérenku?“

Nevraživosť pánov sa občas prenášala aj na sluhov.

Helano však nevidela jediný dôvod, prečo by sa mala unúvať s odpovedaním. Stačilo, že tú klebetnú intrigánku musela trpieť vo svojej blízkosti.

„Jasné, že hej!“ pridala sa druhá kráľovnina slúžka. „ Musela využiť, že sa Rekonna vyparila.“

„Divila som sa, že nevypadla už dávno. Podľa mňa ju kráľ trpel len kvôli ich dcére.“

„Hlúposť. Však aj Losipinu matku vyštval, sotva sa decko narodilo, však Helano?“

Helano opäť nereagovala.

„Čo my vieme. Možno bola Rekonna lepšia v posteli než Losipina mater. Je tak, Fia?“ obrátili sa na Rekonninu slúžku sotva vošla.

„Ja nič neviem,“ odpovedala Fia tichým hlasom a sadla si ďalej od ostatných.

„Akože nevieš! Veď kráľ sa musel na Rekonne natriasať dosť často, než ho prestalo baviť, že väčšinu jeho deciek potratí po pár mesiacoch,“ provokovala opäť kráľovnina slúžka a len Winonova ruka pod stolom zabránila Helano, aby na ňu vyskočila.

Fia sa začervenala a uprela pohľad na svoj tanier kaše.

„Aj tak by ma zaujímalo, prečo sa práve teraz rozhodla odísť. Po tých rokoch…“

Helano len znechutene zavrtela hlavou. Než sa na hrade zjavil Winon, vyhýbala sa ich spoločnosti, ako len mohla presne pre tieto ich reči.

„Ste si také isté, že odišla?“ spýtal sa sluha jedného zo šľachticov.

„Čo tým chceš povedať?“

„Pokiaľ viem, chytili jednu členku Spoločenstva vrahov,“ zdôraznil sluha a vychutnal si pohľad na vydesené tváre okolo seba. „Vraj ju chytili vojaci v meste aj s papierom, na ktorom bola Rekonnina prezývka a vysoká suma vedľa nej.“

Všetkým okolo stola sa rozšírili oči. Winon stisol Helano ruku pod stolom, Mitan, ktorý len pred chvíľou prišiel, sa nervózne zamrvil na stoličke.

Spoločenstvo vrahov…

„Aká vysoká?“ spýtal sa dakto.

„Neviem. Vraj veľmi,“ pokračoval sluha spokojný, že mu konečne venujú pozornosť.

„Kde je teraz tá zajatá členka Spoločenstva?“ spýtal sa Winon.

„Má ju kat dole v temnici aj s magikom. Podľa mňa budú do večera vedieť všetko, čo potrebujú. Ten magik je totiž moja rodina,“ povedal sluha pyšne. To, že je to akýsi neznámy bratranec tak z tretieho kolena, už vedieť nemuseli.

„Kto už by si len objednával Spoločenstvo na bývalú kráľovu milenku? Však nebola vôbec dôležitá,“ nadhodila kráľovnina slúžka.

„Nebola dôležitá?! Ty nevieš, že milenky sú vždy najlepšie informované? Štátne tajomstvá sa odjakživa prezrádzali v posteli,“ žmurkol jeden zo sluhov a spokojne si dal do úst lyžicu kaše. Pridal sa do diskusie svojou troškou, mohol spokojne jesť ďalej.

„Ktovie, čo také vedela, že musela zomrieť…“ zamyslel sa ktosi.

„Skôr o kom to vedela…“ zamrmlal Winon a všetci zamyslene pokývali hlavami.

„Dosť bolo rečí! Do práce!“ hnal ich majordóm od stola.

„Pane?“ oslovil ho Mitan ticho, stranou od všetkých, ktorí sa poslušne rozchádzali za svojou prácou. „Ide o môj odchod. Dostal som dnes správu od rodiny. Úpenlivo ma prosia, aby som čím skôr prišiel a neodkladal svoju cestu o ďalších desať dní, ako som pôvodne chcel. Chcel by som preto odísť už zajtra ráno. Som si istý, že Winon to zvládne.“

Majordóm sa zamračil.

„Dobre teda. Plat však dostaneš len za odpracované dni. A ty,“ otočil sa na Winona, „sa priprav. Od zajtra si jediným sluhom princa Kirropa ty.“

„Áno, pane,“ pritakal Winon rýchlo.

„Mitan, ty už odchádzaš?“ spýtal sa Niko, ktorý práve vošiel a počul majordómove posledné slová. „Máš na mňa chvíľku? Hovorili, že ideš smerom k Dobonu, potreboval by som to využiť. Poď so mnou, prosím.“

Vyzval ho a počkal, kým s ním vyjde z kuchyne.

„Predpokladám, že nič odniesť nepotrebuješ,“ začal Mitan zhurta, sotva s Nikom osameli.

Kapitán sa pobavene uškrnul a prikývol. „Nie, chcem sa ťa len spýtať na Kirropov vzťah k Rekonne. Viem, že odchádzaš, takže možno by si…“

„… byť k nemu menej lojálny?“

Pri jeho reakcii Niko znova tak ako mnohokrát predtým oľutoval, že Mitan pred rokmi odmietol jeho ponuku pridať sa do elitnej jednotky. Možno by z neho nebol skvelý vojak ale to, čo mal v hlave, ho predurčovalo k veľkým veciam.

„Viem, že to by si nespravil.“

„Som rád, že si rozumieme.“

„Povedz mi len toľko, čo môžeš.“

Mitan sa na Nika chvíľu pozeral a nič nehovoril. Potom krátko prikývol a spustil: „Nemal ju rád. Kirrop si váži svoju matku a hnevá sa na otca, že ju ponížil s „niktoškou“. Keby ju podvádzal so šľachtičnou, nemal by s tým problém. Keby pretiahol naivnú slúžku, tiež by bolo všetko v poriadku. „Niktoška“, čo dostala výsadné miesto hosťa na hrade, sa mu však nepáčila.“

„Máš pocit, žeby sa jeho vzťah k Rekonne za poslednú dobu zmenil?“

„Myslím, že si ju prestal všímať. Hovoril o nej menej, než predtým.“

„Ďakujem. To, s kým bol Kirrop včera večer, mi asi neprezradíš, či?“

Mitan sa uškrnul a len zavrtel hlavou.

„Dobre, nebudem sa pýtať, nech nemusíš pre Kirropovo dobro klamať. Ozaj, myslíš, že Winon by náhodou nemal záujem pridať sa k mojim mužom?“

„Pochybujem,“ povedal Mitan so zvláštnym úsmevom a bez ďalšieho slova odišiel. Do rána toho ešte musel veľa stihnúť.

Niko si len povzdychol a vybral sa pohľadať Rekoninnu slúžku menom Fia. Dúfal, že ju stihne na obede spolu s ostatnými, v podsate tam prišiel len kvôli nej. Bola posledná na jeho pomyslenom zozname dôležitých ľudí, s ktorými sa potreboval rozprávať.

Našiel ju v jej izbe, ktorá susedila s Rekonninou spálňou. Sedela na malej posteli a s uslzenými očami čosi zošívala. Prácu neodložila, ani keď vošiel. Ďalej pokračovala v šití a potichučky odpovedala na Nikove otázky:

„Ako dlho sa o svoju pani staráš?“

„Odvtedy ako… ako sa dostala do kráľovej priazne.“

„Ale na hrade bola už predtým, či?“

„Áno, ale vtedy nemala žiadnu slúžku. Bola hosť z ďalekej krajiny. Správali sa k nej s úctou, ale nemala zvláštne výhody.“

„Odkiaľ bola?“

„Z ďalekého východu za Kabovským kniežactvom. Aspoň tak hovorila. Viacerí ju považovali za podvodníčku, ale ja viem, že nebola stadiaľto,“ povedala Fia rozhodne a na okamih zanechala šitie a pozrela Nikovi do očí.

Ten len prikývol. Jemu bolo v skutočnosti celkom jedno, odkiaľ Rekonna bola, nezaujímala ho. Potreboval však nejako nadviazať s vystrašenou Fiou kontakt.

„Myslíš, že niekto z jej domova sa tu mohol zjaviť a nejako ju vydierať alebo ju presvedčiť, aby odišla?“

Slúžka energicky zavrtela hlavou.

„Už som počul viackrát, že Rekonna by nikdy neodišla bez svojho dieťaťa, čo ty na to?“

Fia opäť zosmutnela a pozerajúc na ihlu v prstoch prikývla. „Bojím sa, že… že…“

„Že sa jej stalo niečo zlé?“

Prikývla.

„Kto by jej chcel ublížiť?“

Zdvihla hlavu a pozrela naňho, akoby sa pýtala, či svoju otázku myslí vážne.

„Kto by jej chcel ublížiť tak veľmi, žeby riskoval kráľov hnev?“

Fia úsmevom zaregistrovala zmenu v jeho otázke. „Neviem. Pani sa s nikým veľmi nezhovárala a nestretávala. Teda okrem…“ vyhŕkla a zarazila sa.

„Okrem?“

Mlčala.

„Fia, musíš mi to povedať.“

„Ja… nemôžem… kráľ…“

„Kráľ si o Rekonu robí starosti a chce ju nájsť.“

„Keby vedel…“

„Tak čo?“

„Nehľadal by ju,“ povedala zrazu.

Niko sa zarazil a chvíľu sa na ňu díval. V hlave si bleskovo pospájal všetko, čo sa doteraz dozvedel. Vedel si predstaviť iba jeden dôvod, pre ktorý by sa kráľ hneval tak veľmi, žeby váhal s hľadaním.

„Kto bol jej milenec?“ spýtal sa bez okolkov.

Viditeľne ju prekvapil. Na jeho sklamanie však zavrtela hlavou.

„Viem, že sa s niekým stretávala, ale nechcela povedať s kým. Robila s tým veľké tajnosti.“

„Včera po večeri šla na stretnutie s ním, je tak?“

„Áno,“ povedala veľmi ticho a ani na Nika nepozrela.

Len sústredene rozmotala uzlík, čo sa jej spravil na niti, a pokračovala v svojej práci.

„Keď jej dcéra zaspala, prezliekla sa a s úsmevom odišla. Vravela, že nebude dlho. Ja som šla do svojej izby a vyšla som stadiaľ až ráno. Malá ešte spala a pani… pani tam nebola. Posteľ bola ustlaná a všimla som si, že nejaké jej veci chýbajú…“

Fia stíchla a nezdalo sa, žeby sa chystala ešte niečo povedať. Zauzlila niť, odstrihla ju, prevrátila rukáv, ktorý práve došila, a chytila do ruky ďalší. Nika si prakticky vôbec nevšímala. Chcela, aby odišiel, a nechal ju samú. Čo po krátkej dobe ticha aj skutočne urobil.

***

Muži sa postupne trúsili jeden za druhým. Väčšina mala zachmúrené tváre, len niektorí sa tvárili ľahostajne.

Sotva si posadali, Niko sa spýtavo otočil na prvého z nich.

„Bránami nik, kto by zodpovedal Rekonninmu opisu, neprešiel. Strážcovia na hradbách tiež nikoho podozrivého nevideli. Na noc sme prikázali stráže zdvojnásobiť a nechať zapálené ohne. Teraz prehliadame domy a štvrte pri hradbách. Chceme ich stihnúť čo najviac do západu slnka.“

„V poriadku. Čo nestihnete dnes, dokončíte zajtra,“ povedal Niko, potom sa na okamih zarazil a so zlomyseľným úsmevom dodal: „a to aj v prípade, žeby sa Rekonna našla. Je to dobrá zámienka na zmapovanie týchto šedých zón v meste. Ako je to za hradbami?“ otočil sa na druhého.

„Nijako. Stopovať sa nedá, cesty sú suché a denne nimi prejde priveľa ľudí. Ak je vonku…“
Nebolo treba dokončiť. Z Haladoja viedlo mnoho ciest, po ktorých chodilo čoraz viac ľudí. Za vlády tohto kráľa i jeho otca obchod prekvital, ľudia cestovali, opúšťali svoje domovy a hľadali šťastie inde.

„Čo všetko ste už prehľadali v meste?“ otočil sa Niko na tretieho muža.

„Nevestince, chudobince a chrámy. Teda… do chrámov sme sa nedostali, ale tvrdili, že tam nikto taký nie je. Potom, čo si nám povedal o tej chytenej vrahyni, sme prezerali aj všetky mieste, o ktorých sa šepká, že ich tam videli. Je škoda, že kráľ nedal nariadenie, aby sme mohli prehľadať aj domy boháčov, obchodníkov a šľachticov. Chudina sa nebráni, takže tých môžeme prehliadať koľko chceme vždy. Myslíš, že kráľ nám niečo také dovolí?“

„Pochybujem.“

Muži sa zatvárili sklamane. Všetci to vnímali ako príležitosť prehliadnuť si inak nedostupné miesta v meste a zabúdali, že ich prvoradou starosťou je hľadanie dákeho dievčaťa.

Niko sa otočil na muža, čo spolu s ním vypočúval ľudí na hrade.

„Zhrniem to takto,“ povedal vojak bez vyzvania, „nedozvedel som sa prakticky nič. Jedni celkom očividne klamú, ďalší ma ignorujú, iní nič nevideli a nič nepočuli a všetci svorne prespali noc vo svojich posteliach. Čudujem sa, ak tebe povedali viac.“

„Oveľa viac nie. Mám pocit, že dôležitejšie je to, čo nepovedali. Mal si z niekoho divný pocit?“

„No… keď to tak spomínaš, tak kráľovnina priateľka Zyllo sami zdala akási… zarazená, keď som sa jej spýtal na včerajšiu noc. Povedala, že bola s kráľovnou až do zotmenia a potom bola sama. Keď som sa spýtal, či bola u seba v izbe, na chvíľu sa zháčila, než odpovedala.“

„Niečo tají,“ viac skonštatoval, než sa spýtal Niko.

„Hej, ale… Neviem si predstaviť, žeby niekomu ublížila alebo žeby Rekonnu uniesla…“

„Nezabúdaj, že nato nemusela byť sama. Navyše tu je tá vrahyňa zo Spoločenstva. Zyllo jej mohla zaplatiť… alebo sprostredkovať platbu. Skúsim sa s ňou porozprávať. Ďakujem vám. Dúfam, že do zajtra sa to konečne vyjasní a všetci sa budeme môcť vrátiť k niečomu zmysluplnejšiemu. Dovtedy sa snažte ako viete. Kráľovi na tom záleží a my sme predsa kráľovi ľudia.“

Chlapi svorne prikývli. O tom nebolo nutné diskutovať.

***

Zyllo nervózne prechádzala hore dole po záhrade a celkom očividne na niekoho čakala. Obzerala sa, občas sa stavala na špičky, potom si sadla na lavičku pod stromom, aby vzápätí opäť vstal a rozhliadla sa.

Až keď konečne zbadala princa Kirropa, ako k nej kráča, uvoľnila sa.

Čo tí dvaja robia? pomyslel si Mattis stojaci v okne a dívajúci sa na čudnú dvojicu v záhrade.

Mattis sledujúci záhradu z okna videl, ako sa Zylo uvoľnila, sotva Kirropa zbadala. Princ prešiel až ku kráľovej dôverníčke a čosi jej povedal. Zylo sa zamračila.

O čo tu ide? Nepáči sa mi to…

Zachmúrený Kirrop kývol smerom ku cestičke vedúcej ďalej do záhrady, po ktorej sa vzápätí aj so Zylo vybrali. Zakrátko zmizli Mattisovi z dohľadu.

Toto bude Nika zaujímať…

Chcel napraviť Nikov názor na seba. Záležalo mu na ňom, keďže on jediný rozhodoval o vojakoch v elitnej jednotke.

Bol si istý, že Nika nájde v kuchyni pri jeho tradičnej šálke kávu. Kapitán nebol z tých, čoby svoje zvyky menili kvôli bývalej kráľovej milenke.

Nemýlil sa.

Niko tak ako každé dopoludnie a podvečer i dnes sedel v hradnej kuchyni. Obomi rukami zvieral šálku čaju, hľadel na pokojnú zelenkavú hladinu a mysľou mu prebiehali rôzne predstavy:

… tlmený vzdych patriaci veľmi spokojnej žene ozývajúci sa prázdnou chodou. Vzrušoval ho. Vrcholne… Nahnevaná tvár jeho sestry: „Niko, čo blázniš?“ počul ju hovoriť. „Nemôžeš sa s ňou predsa stretávať!“ Ona jediná o nich vedela. Teda aspoň dúfal, že bola jediná. … „Neskrývajme sa. Chcem byť s tebou,“ počul hlas svojej milenky. Opakovala to čoraz častejšie, akoby ho chcela týrať. Čo nevedela, že ju má rád a že práve preto jej nechcel pokaziť život svadbou s „niktošom“?

Zatriasol hlavou a pokúsil sa vrátiť svoje sústredenie k Rekonne. Nebolo to jednoduché. Vzrušujúca spomienka na hradnú chodbu, v ktorej sa dobrovoľne nechal iba pred chvíľou pripraviť o rozum, mu nedala pokoj…

Rekonna! napomenul sa a prinútil sa zmeniť tok svojich myšlienok. Zrekapituloval si každý jeden rozhovor, spomenul si na každý jeden detail a pijúc čaj cítil, ako všetko do seba začína zapadať. Mal pocit, že mu chýba už iba pár drobností, aby tento prípad rozlúskol. Keď budem vedieť, prečo by niekto Rekonnu odstraňoval, budem vedieť všetko. Motív je kľúčom… Takže prečo? Prečo?!

„Kapitán?“ oslovil ho Mattis ráznym hlasom, ktorým zakrýval svoju nervozitu.

Niko sa strhol a držiac v ruke šálku čaju, sa ním od ľaku oblial.

„Kurva!“ zanadával hneď a prudko sa odsunul od stola.

Vzápätí nato stuhol.

Nič nehovoril.

Iba hľadel do prázdna.

Jeho myseľ však šliapala na plné obrátky: Veď je to jasné! Niečo sa pokazilo! Niečo sa zmenilo a začalo to byť príliš horúce. Ha! Už viem, ako sa to mohlo stať!

Spokojne sa usmial a sám pre seba prikývol. Až potom sa konečne otočil na Mattisa: „Čo si chcel?“

„Ehm… pane, mrzí ma ten čaj, ale mám pre teba zaujímavú informáciu. Videl som Kirropa v záhrade spolu -“

„Kapitán! Kapitán!“ prerušil ich náhlivý krik. „Jalla! Tá vrahyňa prehovorila!“ kričal chlapec, čo ráno čistil kráľovi kachle, a bežal k nim.

Mattis v duchu zaklial. Jeho hviezdna chvíľa bola skazená.

„Čo povedala?“ spýtal sa Niko. Ani si neuvedomil, že celá kuchyňa stíchla.

„Veľa nie. Magik vraví, že je výborne vycvičená. Ale povedala, že objednávka na Rekonnu bola vykonaná. Rekonna je mŕtva. Kto je objednávateľ, zatiaľ nevedia.“

Niko si sťažka vzdychol a jeho tvár razom zvážnela.

„Musím to povedať kráľovi. Prosím vás,“ otočil sa na všetkých, „snažte sa, aby sa to nedozvedel z hradných klebiet skôr, než sa k nemu dostanem.“

Všetci prikývli. Mattis stojaci vedľa neho sklamane zvesil plecia. Šanca ukázať Nikovi svoju hodnotu bola preč. Skysnem na mieste nevýznamného radového vojaka… napadlo mu.

Niko si poutieral košeľu a nohavice handrou, čo mu podala jeho sestra, a bez slova vykročil von z kuchyne. Zrazu zastal.

„Mattis, poď so mnou. Cestou mi povieš, čo si zistil. Mám dve teórie a som zvedavý, ktorú z nich tvoja informácia podporí. Poď,“ vyzval ho a Mattis sa zatváril, akoby mu práve dali ten najkrajší darček.

Niko medzitým už v mysli snoval plán, ktorý by mu pomohol odholiť skutočného vinníka. Jediné, čo k nemu potreboval, bola kráľova pomoc, a to nepovažoval za problém.

***

Večera bola jediným časom, kedy sa niektorí vážení obyvatelia kráľovského hradu spolu videli. Neboli to žiadne bohaté hostiny, nevypili sa tri sudy piva, ani sa nevyjedli zásoby na zimu. Niektorí šľachtici síce šomrali, že takto to nebývalo, ale kráľ bol neústupčivý. Za jeho vlády platilo, kto chce hodovať, nik mu nebráni odísť na vlastné panstvo a vyjedať vlastné zásoby.

Dnešný večer bol iný než ostatné. Dnes sa nikto neodvážil ani len zdvihnúť hlas, hoci inokedy sa všetci hlučne rozprávali. Navyše každý ukradomky sledoval kráľa a kráľovnú, ktorí nerozprávali vôbec.

V sieni nebol nik, kto by nepočul o chytenej vrahyni, a väčšina vedela aj, že vrahyňa na mučidlách potvrdila Rekonninu smrť. Dozvedeli sa to tesne pred večerou. Kráľ to vraj vedel priamo od Nika iba o trochu skôr.

Tichú večeru zrazu prerušili energické kroky.

Všetci prekvapene vzhliadli od svojich tanierov a pobúrene pozreli na kapitána kráľovej elitnej jednotky. Ten sa iba s ľahkým úklonom a tichým ospravedlnením vovalil dnu a namieril si to priamo za kráľom. Nevenoval pozornosť sluhom naokolo, ani svojej sestre medzi ostatnými pomocníkmi z kuchyne, ani svojej milenke za stolom, ktorá sa hneď zapýrila.

Šľachtici v sále zašomrali. „Niktoš“ si dovolil rušiť kráľovskú večeru!

„Veličenstvo…“ začal Niko vážnym hlasom.

„Čo sa deje, Niko, že si sa rozhodol rušiť nás pri večeri?“

Hostia pri stole sa potešili kráľovmu nahnevanému tónu.

„Prepáčte, pane, ale vraveli ste, že vás mám informovať, nech by som sa dozvedel čokoľvek nové od tej vrahyne…“ zahabkal Niko.

„A čo si sa dozvedel?“

Niko na okamih stíchol, pozrel na všetkých ľudí pri stole, akoby chcel naznačiť, že to nie je správa pre všetky uši.

„Hovor,“ vyzval ho kráľ, ignorujúc jeho pohľad.

„Pane, nie som si istý, či…“ zaváhal Niko a ešte raz prešiel pohľadom kráľovských hostí.

„Buď povedz, čo chceš, alebo choď,“ zavrčal kráľ.

Zdalo sa, akoby oficiálnym potvrdením Rekonninej smrti prišiel o všetky dôvody pre sebaovládanie či ústretovosť.

„Zistili sme, že Rekonninu smrť si objednal niekto z hradu,“ povedal Niko veľmi ticho. Robil všetko preto, aby ho nik nepočul, no v mĺkvej sieni nemal šancu. „Magik videl v jej mysli aj miesto, kde sa s objednávateľom stretli.“

„Kto to bol?“ spýtal sa kráľ zaujato, po hneve zrazu nebolo ani stopy.

„Žiaľ, Jalla, tá vrahyňa, prišla vďaka mučeniu o vedomie skôr, než magik stihol zistiť viac. Už sa ju nepodarilo prebrať. Chcú pokračovať ráno,“ dodal Niko opatrne a stíchol.

Kráľ sa naňho iba díval a striedavo zatváral a otváral päsť. Nik v sieni sa neodvážil ani len pohnúť. Podaktorí sa na seba iba pozreli, iní zaryto hľadeli na stôl, akoby neexistovalo nič zaujímavejšie.

Náhle kráľ vstal a bez ospravedlnenia vykročil preč. Niko ostal stáť až kým sa kráľ za ním neobzrel a vyzval ho, aby ho nasledoval. V úplnej tichosti vyšli von.

Prešli chodbami a onedlho osameli za zavretými dverami kráľovej pracovne.

Tam sa obaja ako na povel uvoľnili. Kráľ si sťažka vzdychol, prešiel si dlaňami po tvári a podišiel k oknu. V dlani držal Rekonnin prívesok a neprestával sa naňho smutne dívať. Na Nika akoby celkom zabudol.

„Verím, že vinník dnes v noci zareaguje,“ ozval sa Niko skôr preto, aby niečo povedal, než aby zdôraznil pre nich oboch očividný fakt.

Kráľ si ho však nevšímal.

„Nemôžem uveriť, žeby… ako len…“ mrmlal kráľ sám pre seba ticho. Žiadna správa ani teória, ktoré mu predstavil Niko, keď za ním pred večerou prišiel, sa mu nepáčili.

Najhoršie však bolo, že jeho Rekonna bola mŕtva.

***

K temnici pod hradom sa zakrádala postava. Nebolo jej vidno do tváre. Nedalo sa ani zistiť, či ide o muža alebo o ženu, lebo postavu halil široký plášť. No z prudkých zastavení pri každom zvuku sa dalo jasne rozpoznať, že osoba blížiaca sa k temniciam je nervózna.

Napriek tomu pokračovala ďalej.

Strážca v strážnici pred vstupom do chodieb na okamih zadriemal a tak popri ňom potichučky prešla. Bohovia sú dnes na mojej strane… Tesne pred cieľom cesty však bola ešte katova miestnosť, kde vždy niekto bdel.

Osoba blížiaca sa k celám počula zvuk veselého rozhovoru a pomaly začala rozpoznávať i slová. Nevenovala im pozornosť.Ak ma chytia… ak ma tu nájdu… striasla sa, no kráčala ďalej.

Ak vrahyňa prehovorí… táto myšlienka potlačila strach do úzadia a prinútila nohy kráčať ďalej až k otvoreným dverám katovej miestnosti.

Tam zastala tak, aby ju nebolo vidno. Stačilo však spraviť ďalšie dva kroky… Nik mi neuverí, ak poviem, že nesiem odkaz… Bohovia, stojte pri mne! Poraďte mi, čo mám robiť! Neopustite ma teraz! Prosím…

Osoba v plášti chvíľu stála pri stene a triasla sa strachom. Čo ak ma tá vrahyňa prezradí? Čo ak ma tu nájdu? Kráľ ma dá verejne popraviť… nechcem ešte zomrieť… všetko malo byť také jednoduché… Objednávka pre Spoločenstvo. Tí to pohnojili! Ak ma prezradí… Nie! Musím ju umlčať! Musím ju umlčať!

Neurčitá postava v čiernom plášti s tvárou zakrytou kapucňou prešla k stene oproti dverám, pritlačila sa k nej a so zadržaným dychom vykročila v ústrety svetlu dopadajúcemu na chodbu z katovej miestnosti.

Dva dlhé, rýchle kroky.

Osoba sa mihla popri otvorených dverách ako tieň a len kútikom oka si všimla, že kat a jeho pomocníci boli zabratí do akejsi hry. Nestihli si nič všimnúť.

Bohovia sú pri mne! Bohovia nechcú, aby ma chytili. Bohovia sú pri mne!

Na zakrytej tvári sa objavil ľahký úsmev, s ktorým osoba nakukovala cez zamrežované okienka do prázdnych ciel. Väzenie na hrade bolo používané iba zriedka a vždy len na vypočutie či rozhodnutie o ďalšom osude. Potom človeka buď popravili alebo pustili von. Nikto neživil väzňov dlhšie, než bolo nutné.

Jallu držali vo štvrtej cele.

Je to cvičená vrahyňa. Čo ak ma premôže a zabije?

Cez okienko bolo vidno, že vrahyňa leží na drevenej lavici a spí. Doriadená od mučenia, vyčerpaná… Je oslabená a spútaná. To zvládnem. Musím to zvládnuť, lebo ma kráľ nechá popraviť…

Osoba neobratne vybrala spod plášťa akési kovové nástroje. Nikdy predtým v rukách nič podobné nemala. Vedela však, že profesionáli s tým vedeli otvoriť akýkoľvek zámok. Opatrne vytiahla pozohýbané kovové paličky a čo najtichšie ich vložila do zámku.

Ako mi to hovoril ten zlodejíček? Treba vyhmatať všetky výbežky v zámku a naraz na ne zatlačiť a otočiť?

Postava učupená pred dverami Jallinej cely sa začala nemotorne pasovať so zámkom. Nervozitou spotené ruky sa triasli, horúčava sa hrnula do tváre a srdce rýchlo bežalo… Nádej, že tento šialený plán vyjde, sa pomaly rozplývala. To sa nedá! To sa nedá spraviť! Chytia ma tu a zabijú!

Náhle však zámok predsa len povolil.

Áno! Človek rýchlo položil nástroje na zem a prudko vstal. Teraz ma už nič nezastaví! Vytiahol dýku a odhodlane vošiel do cely. Neprezradí ma, nestihne to, pomyslel si človek ešte a s desivým úsmevom spravil jeden krok dnu.

Nič ho nemohlo zastaviť. Okrem niekoľkých silných rúk, ktoré ho schmatli zozadu.

Skôr, než sa osoba stihla spamätať, prišla o dýku i všetku odvahu. Vtedy sa spoza vojakov vynoril Niko spolu s kráľom.

Osoba iba zavrela oči a celkom sa poddala svojmu osudu. Teraz, keď strach a panika prestali opantávať previnilú myseľ, videla, aký to bol hlúpy nápad, ísť dnes v noci do temnice.

***

Muž v čiernom s maskou na tvári čupel ukrytý v malom priestore pod točitými schodmi. Mreže, ktoré tento priestor chránili práve pred neželenými návštevami akou bol on, nenápadne uvoľnil už pred rokmi. Vždy vedel, že jemu či niekomu inému zo Spoločenstva sa to môže zísť.

Pozorne počúval okolité zvuky.

Pred pár hodinami zostúpilo schodmi nad jeho hlavou mnoho mužov. Podľa chôdze rozpoznal kráľa i Nika, ostatných už nie. Potom všetko podozrivo stíchlo. Po chvíli začul na schodoch nad svojou hlavou čiesi nervózne kroky. Bolo mu jasné, že ten chudák, čo sa blížil k temniciam, nevie, čo robí.

Preto je tam toľko vojakov spolu s Nikom a kráľom… Ach jaj, bohovia nás ochraňujte pred takýmito amatérmi…

Zakrátko vrah pod schodmi počul, ako nachytaného zúfalca odvádzajú von.

Mali by sme si dávať pozor na objednávky od takýchto vystrašených bláznov, čo skočia aj na takúto očividnú návnadu. To naozaj nikomu neprišlo čudné, že Niko vrazil na večeru, aby povedal tak nepodstatnú informáciu, že vrah je z hradu a Jalla prišla o vedomie? Joooj, pracovať s takýmito vystrašenými hlupákmi… Prezradí o nás aj to, čo nevie, odfrkol si nájomný vrah pohrdlivo.

Keď doznel zvuk i posledného kroku, muž v čiernom opatrne vyliezol zo svojej skrýše. Rýchlo si ponaťahoval dlhým čupením stuhnuté svaly, aby ho nezradili v kritickom momente.

Potom vyrazil vpred.

V ruke držal neveľkú fúkačku a hlinený náprstok so šípkami ponorenými do hustej tekutiny. Telo mal pripravené, ale nie nervózne napäté, dych pravidelný, ruky pevné. Vedel presne, čo robí.

Vrah sa priblížil k miestu, kde sedel prvý strážca a pri svetle dvoch horiacich lúčov si čítal listy od svojej ženy. Usmieval sa. Písala mu o ich malej dcérke, ktorú už rok nevidel, lebo šiel na hrad, aby ich ľahšie uživil. Občas uvažoval, či urobil dobre.

Zrazu sa vojak prudko strhol na intenzívnu bolesť v jamke nad kľúčnou kosťou.

Ruka, čo mu tam vystrelila, narazila na malú drevenú šípku. Rýchlo ju vytrhol a pokúsil sa vyskočiť na nohy. Ale slabosť ho premohla a on sa opäť sklátil na stoličku. Chcel rýchlo svojim krikom varovať ostatných, no to už k nemu skočil muž s čiernou maskou na tvári a napchal mu do úst kus handry, čo bola prevesená cez stoličku. Vojak sa zmohol iba na chabý odpor, ktorý vrah poľahky zvládol.

Trvalo nejakú chvíľku, než sa vojak celkom prestal brániť. Nezaspal, ale bol tak omráčený, že sa nedokázal hýbať, kričať ani inak zakročiť proti vrahovi. Onedlho bol priviazaný ku stoličke, kde neškodne čakal, až účinok jedu vyprchá.

Vrah pokračoval ďalej.

V katovej miestnosti sedel kat a jeho traja spoločníci. Vedľa nich ležala rozložená hra, ktorej nevenovali žiadnu pozornosť. Aj tak ju tu dnes mali iba preto, aby sa objednávateľ Rekonninej vraždy dostal až k cele.
Teraz vzrušene rozprávali o nedávnych udalostiach.

Chodbu, v ktorej sa vrah pripravoval na útok, mali na dohľad. Nik sa nemohol dostať k celám bez ich vedomia. Ktokoľvek si myslel opak, bol naivný hlupák.

Vrah si pripravil fúkačku, šípky a uvoľnil si dýku.

Jeden nádych, žiadne otáľanie. Rýchlo vošiel do dverí.

Než si uvedomili jeho prítomnosť, zapichla sa najskôr jedna a potom druhá šípka do odhalenej kože dvoch mužov. Jed ich nezložil hneď k zemi, žiaden jed také niečo nedokázal. Vrah vedel, že s nimi ešte musí počítať v boji.

Zasiahnutí muži si rýchlo vytrhli šípky a skúsili na vraha nejako zaútočiť. Neboli to skúsení bojovníci. Ich úlohou bolo vypočúvať väzňov, kŕmiť ich a starať sa o miestne potkany. Na symbolickú obranu bol strážca vpredu, na skutočnú všetky stráže v hrade, na ktoré musel i tento chlap naraziť cestou do temnice.

Nechápali, ako sa dostal až sem. To predsa nebolo možné!

Kat schmatol meč a vyrútil sa na vraha. Ten sa mu však rýchlo vyhol, pripravil ho o meč a zapichol mu ďalšiu šípku do krku. Kat sa ihneď zapotácal. Šípka nemala ešte šancu účinkovať, strach však áno.

Strach viedol i ruku katovho pomocníka k nepresnému úderu. Vrah ho vykryl katovým mečom, ale ďalej neútočil. Nechcel zabíjať, ak naozaj nemusel. Ľudský život bol predsa vzácny.

Odtlačil svojho súpera k stene a zapichol doňho ešte jednu šípku. Strach však muža neochromil tak ako kata. Práve naopak. Než stihol jed poriadne zaúčinkovať, zaútočil muž ako zúfalé zviera zahnané do kúta.

Vrah sa mu nestihol vyhnúť a muž ho škrabol nožom na nohe.

Katov pomocník na okamih zastal, prekvapený náhlym úspechom. Videl, že kat i druhý pomocník už ležia na zemi a napriek snahe sa im nedarí z nej zdvihnúť. On ešte stále…

… vtom sa však i jeho zmocnila náhla slabosť, ktorá mu podlomila nohy a zhodila ho na zem.

Vrah sám pre seba prikývol a ostal ešte chvíľu stáť v bezpečnej vzdialenosti od nich. Až keď si bol istý, že muži sú už celkom neškodní, prešiel ku katovi a prehľadal ho. Zväzok niekoľkých veľkých kľúčov našiel hneď. Potom si len upravil masku na tvári, zobral jednu horiacu sviečku v hlineom svietniku a vykročil k celám. Tú, kde väznili Jallu, našiel hneď.

„Jalla, Jalla,“ vyslovil dôrazne a jemne do nej drgol. Videl, že je doráňaná a celkom vyčerpaná.

„Nie, nie…“ zamrmlala z polosna, „záhrada, záhrada, obloha, záhrada, obloha, hradby, som v bezpečí, som v bezpečí,“ opakovala.

„Jalla, Jalla, otvor oči. Počuješ? Otvor oči. Toto nie je sen. Prišiel som ti pomôcť. Otvor oči.“

Poslúchla, aby vzápätí zažmúrila do svetla sviečky a odvrátila hlavu.

„Ideme preč, ideme domov. Už ti nikto neublíži, ideme domov.“

„Záhrada, obloha, záhrada,“ opakovala si svoju mantru dokola.

„Jalla, otvor oči a pozri sa na mňa,“ prikázal jej dôrazne, „cítiš moju ruku? Počuješ môj hlas? Myslíš, že toto je len magikova predstava? Kráľovskí magici sú výborní, ale nie až tak. Jalla, som skutočne tu a prišiel som po teba. Ideme domov. Hádam si si nemyslela, že ťa tu necháme. Toto nie sú predstavy. Ohmataj si ma, ver svojim zmyslom.“

Jalla sa zarazila a veľmi opatrne sa načiahla jeho smerom. Keď jej ruka narazila do skutočného tela, preľakla sa, no ruku z neho nespustila. Prešla k jeho tvári a siahla pod masku.

Vtedy nahlas vydýchla.

„Poď, Jalla, pomôžem ti. Musíme ísť, než nás tu nájdu. Opri sa o mňa, ideme domov.“

„Domov…“ zamrmlala s úsmevom a konečne sa uvoľnila.

Opatrne vstala, oprela sa oňho celou váhou a spolu s ním vykročila von zo svojho väzenia.

„Ďakujem, Mitan,“ povedala dojatým hlasom. Bola voľná!

***

V Kirropovej spálni boli dve ženy. Obe na posteli, obe s vážnym výrazom, obe oblečené.

Kirrop sedel oproti nim a potichu si čítal akýsi recept. Keď dočítal, zdvihol hlavu a vážne sa na obe ženy pozrel.

„Pomerne jednoduchý recept. Jediné vzácne a horšie zohnateľné sú tam Zlaté jablká,“ zhodnotil a ženy súhlasne prikývli.

„Si si istý, že to bude fungovať?“ spýtala sa Losipo už aspoň štvrtýkrát.

Kirrop jej neodpovedal, iba sa na ňu otrávene pozrel a znova sa zahľadel na recept v ruke.

„Bude,“ odvetila Zyllo. „Stačia dva či tri odvary.“

„Hej, to hovoril i ten chlapík, čo nám to predával,“ potvrdil Kirrop.

„Nedôverujem mu,“ namietla Losipo. „Stále menil podmienky, miesta stretnutia a teraz začal pýtať i viac peňazí. Neverím mu.“

Bála sa. Podozrivé správanie priekupníka, od ktorého recept a niekoľko Zlatých jabĺk na začiatok získali, ju neupokojovalo.

„Ani ja mu neverím, ale viem, čo robia Zlaté jablká. Videla som to na strýkovi,“ priznala Zyllo ticho. „Ten bol zo začiatku veselý a šťastný, postupne však nad sebou strácal kontrolu a stával sa bábkou v rukách priekupníkov so Zlatými jablkami.“

„A presne to potrebujeme. Musíme mu to ponúknuť teraz, máme úžasnú príležitosť.“

„Čím je táto príležitosť iná než ostatné?“ štekla Losipo.

„Čím? Rekonna je mŕtva. Bola to jediná osoba blízko kráľa, čo šípila, že niečo chystáme. Jej smrť nám pomohla. Navyše otec ju mal skutočne rád…“

Zyllo zareagovala pohrdlivým odfrknutím.

„… čo znamená,“ pokračoval Kirrop bez prerušenia, „že bude zdrvený a bude hľadať nejakú oporu. A my mu ju ponúkneme,“ zamával receptom vo vzduchu.

Losipo sa zlomyseľne zachechtala a súhlasne prikývla.

„Kráľovná chcela ešte počkať,“ namietla Zyllo.

„Niet na čo čakať. Musíme konať rýchlo. I ja som chcel pôvodne čakať, kým sa vráti môj brat, ale…“

„Tvoj brat?! Si blázon?“

„Ty si blázon, Losipo, ak si myslíš, že ho z toho môžeme vynechať. Keby som bol na jeho mieste a videl by som, ako niekto robí z kráľa chudáka závislého od Zlatých jabĺk, aby zaňho vládol, neváhal by som. Popravil by som všetkých za vlastizradu a vyhlásil sa za regenta pomäteného kráľa.“

„Kirrop má pravdu. Aj kráľovná hovorila, že korunného princa musíme do veci zasvätiť hneď, ako sa objaví v Haladoji. Navyše navrhovala do veci zapojiť aj kráľovho brata.“

„Kráľovho brata?“ zasmial sa Kirrop. „Čím nás ten ohrozuje? Otec sa s ním nerozpráva, takže ho nemá ako varovať. A je príliš ďaleko v následníckej línii, než aby mal reálnu šancu dostať sa k moci. Matku upokoj, strýko pre náš plán nie je vôbec nebezpečný.“

„Na to by som sa nespoliehala,“ ukončila Zyllo prorocky.

***

V kúte kráľovej pracovne sedel na stoličke zdrvený muž. Bolo vidno, že pred chvíľou plakal.

Teraz však len ticho hľadel na ostatných okolo seba. Ani sa nesnažil vyjednávať. Vedel, že po tom, ako ho chytili v cele nájomnej vrahyne, u ktorej si objednal Rekonninu smrť, nemalo žiadne vyjednávanie zmysel. Mohol iba dúfať, že jeho postavenie na dvore ho zachráni pred popravou.

Z kráľovej pracovne už odišli takmer všetci vojaci. Ostal tu len kráľ, Niko a jeden z Nikových mužov.

„Prečo?“ spýtal sa ho panovník hlasom, v ktorom sa miešal hnev, sklamanie a smútok. Bola to do istej miery rečnícka otázka, lebo odpoveď tušil. Niko mu svoje dve teórie predstavil ešte pred večerou.

Spútaný muž však neodpovedal, iba mlčky hľadel do zeme.

„Hovor! Prečo si nechal zabiť moju Rekonnu?!“ tresol kráľ päsťou do stola, vstal a energicky prešiel až k nemu. „Bohovia, Arisan, čo také ti spravila?!“

Kirropov priateľ Arisan pozrel kráľovi do očí. Videl v nich bolesť i hnev a nevedel, čo povedať, aby svoju situáciu ešte nezhoršil.

Tak ostal ticho.

Kráľ sa od neho odvrátil, prešiel k oknu, pozrel sa von, požmolil v ruke Rekonnin prívesok a znova sa obrátil na mladého šľachtica. Ten však len znova pozrel do zeme.

„Smiem, veličenstvo?“ ozval sa Niko a kráľ prikývol. „Budem hovoriť, čo si myslím, že sa stalo a ty ma opravíš, ak sa budem mýliť,“ obrátil sa na Arisana.

Nemôže nič vedieť. Nemá odkiaľ. Nič nevie… opakoval si Arisan v duchu a snažil sa tváriť pokojne, hoci už ani nevedel prečo.

Možno aby si zachoval ešte aspoň kúsok hrdosti.

„Veličenstvo, keď som za vami prišiel pred večerou, hovoril som vám svoje dve teórie. Jedna zahŕňala sprisahanie,“ pripomenul mu.

Kráľ sa pri tej predstave celkom viditeľne strhol. Sprisahanie kráľovnej, Kirropa a Losipo, ktoré mu Niko načrtol ako reálnu možnosť, bolo desivé. Tí traja boli spolu extrémne nebezpeční.

„Druhá Rekonninho milenca, ktorým bol Arisan.“

Mladý šľachtic sa na Nika vydesene pozrel. Ako to môže vedieť?!

„Je to pravda?“ spýtal sa kráľ hrozivo tichým hlasom.

Arisan iba preglgol. Nič nepovedal. Jeho vyplašený pohľad hovoril zaňho.

„Prečo si s ňou bol, ak si ju nemiloval? A ak si ju miloval, prečo si na ňu objednal vraha?“

Mladý šľachtic opäť neodpovedal. Ak by kráľovi povedal, že s ňou spával len preto, lebo mu to Rekonna ako zamilovaná naivka proste dovolila, uškrtil by ho kráľ uškrtil holými rukami.

„Myslím si,“ zapojil sa do rozhovoru opäť Niko, „že Spoločenstvo kontaktoval, pretože od neho začala žiadať čoraz viac. Možno chcela ich vzťah zverejniť. Možno chcela nejaké sľuby,“ hovoril Niko nevediac, či je to pravda, no taká bola jeho skúsenosť s jeho vlastnou milenkou. Rozdiel bol, že Niko sa snažil tajením vzťahu chrániť ju, Arisan chránil seba.

„Buď aspoň teraz chlap,“ vyprskol kráľ, „je to pravda? Je to pravda?!“

Arisan iba ticho prikývol. Na viac sa nezmohol. Bál sa. Vždy bol zbabelec a slaboch. Preto sa s Rekonnou skrýval, preto jej nevedel povedať, že už má dosť jej spoločnosti, preto šiel vtedy večer do krčmy, čo mu odporučil Kirrop, a objednal si jej smrť.

„Zabil si matku mojej dcéry,“ precedil kráľ cez stisnuté zuby. Telo mal napäté, päste zovreté, tvár bielu hnevom.

„Ja…“

„Nepovedz, že si nechcel. Objednávať Spoločenstvo a zaplatiť za istotu? To si musel kurva chcieť jej smrť.“

Arisan opäť stíchol. Zhodnotil, že najlepšie bude mlčať.

Kráľ tiež stíchol a pokúšal sa upokojiť, hľadiac do zeme.

„Kto o vašom vzťahu vedel?“ spýtal sa zrazu.

„Nikto!“ odpovedal Arisan rýchlo. Kirropa, ktorý sa o ich vzťahu dozvedel, až keď hľadal vraha, nepočítal.

„Ako si sa to teda dozvedel ty?“ otočil sa kráľ na Nika.

„Fia povedala, že sa Rekonna s niekým stretávala, ale nevedela s kým. Z toho, čo mi hovorili Fia aj Parvani, sa Rekonna začala poslednou dobou správať inak iba ku Kirropovi. Chvíľu som si myslel, že on… ale…“ diplomaticky nedohovoril, že jeho syn by sa s Rekonnou nikdy nezahadzoval. „Potom mi napadlo, že Rekonna mohla byť v Kirropovej blízkosti nervóznejšia než zvyčajne, kvôli jeho najbližšiemu priateľovi.“

Arisan na okamih bolestne privrel oči. Až teraz si uvedomil, že keby ho dnes v noci panika nepriviedla do temnice, nikdy by mu nič nedokázali. Jediné, čo mal Niko dovtedy v rukách, boli dohady a tušenia.

Kráľ stíchol a opäť požmolil v ruke Rekonnin prívesok. Bol rozhodnutý dať ho ich dcére až trochu podrastie. Potom mu hlavou preblysli chvíle, ktoré spolu s Rekonnou prežili. Kráľovnú mal rád, no bola to žena, s ktorou ho oženil jeho otec. Rekonnu úprimne miloval. Bola jediná, s kým si skutočne rozumel, s kým sa mohol rozprávať bez strachu, že stratí tvár, s kým sa mohol smiať…

Potriasol hlavou a otočil sa na Nikovho muža: „Odveď ho do cely.“

Na vydeseného šľachtica sa ani nepozrel. Nevenoval žiadnu pozornosť jeho hlasným prosbám, ktoré onedlho stíchli za zatvorenými dverami. Iba ticho hľadel pred seba.

„Nebudem ho môcť dať popraviť bez toho, aby som si spravil z jeho vplyvného otca veľkého nepriateľa,“ začal premýšľať nahlas. „Arisanova rodina získala výhodnými sobášmi niekoľko miest a priľahlých oblastí. Popraviť jeho syna kvôli…“

„Niktoške,“ doplnil Niko a kráľ sa trpko uškrnul.

„Chcel som povedať mojej milenke.“

Kráľ si hlasno vzdychol, odsunul si ťažkú stoličku, sadol si a zadíval sa na vlastné ruky položené na stole.

„Nemôžem zničiť celú krajinu pre svoju pomstu. Nedokážem však žiť s vedomím, že ten skurvysyn Arisan niekde žije život, o ktorý moju Rekonnu pripravil,“ povedal vecne a Nikovi prešli zimomriavky po chrbte.

Kráľ ostal chvíľu zahľadený do stola a Niko iba mlčky čakal, kedy opäť prehovorí.

„Niko, potrebujem, aby si pre mňa niečo spravil,“ zdvihol kráľ hlavu a pozrel priamo na kapitána, „odmenou ti bude kus zeme a k nej šľachtický titul. Ak budeš chcieť potom u mňa ešte ostať slúžiť, budem rád. Ak nie… pochopím to.“

Šľachtický titul. Odpoveď na všetky Nikove otázky. Konečne by sa mohol otcovi svojej milenky pozrieť do očí ako rovný s rovným. Žiaden „niktoš“. Šľachtic.

„Čo mám spraviť, pane?“

„Kontaktovať Spoločenstvo. Zaplatím akúkoľvek sumu a chcem mať istotu, že Arisan zomrie. Žiadna stopa nesmie viesť ku mne, ale môže byť vidno, že šlo o vraždu. Chcem, aby Arisan zomrel, a potrebujem, aby si to zariadil. Môžem sa na teba spoľahnúť?“

Niko zaváhal. Spoločenstvo chcel zničiť, nie ho podporovať.

„Niko?“

„Áno, pane,“ odpovedal s gučou v hrdle. Prvýkrát v živote konal proti svojim zásadám.

„Môžeš napríklad využiť tú uväznenú vrahyňu. Pustím ju… teda… umožním jej utiecť, ak to bude vedieť zariadiť.“

„Rozumiem,“ povedal Niko, dívajúc sa skrz kráľa kamsi do prázdna.

Pred chvíľou si uvedomil, že toto bude posledná úloha, ktorú pre kráľa splní. Nie kvôli tomu, že bude môcť odísť na svoje vlastné panstvo, ale preto, že nebude schopný ostať na hrade a dívať sa kráľovi do očí.

„Prípadne by si mohol…“ kráľove plánovanie odrazu prerušilo náhlivé zaklopanie, ktoré ani nečakalo na odpoveď.

„Pane!“ vtrhol dnu zadychčaný Nikov muž. „Tá vrahyňa…“

„Čo je s ňou?!“

„Je preč! Zamaskovaný muž zo Spoločenstva omráčil strážcu, kata i jeho pomocníkov a pomohol jej ujsť. Vrahyňa je preč!“

V miestnosti ostalo ohlušujúce ticho…

… ktoré prerušil až kráľov zúfalstvom presýtený smiech.

***

Žena chúliaca sa na lôžku z trochy slamy sa strhla, keď sa malé dvere prudko otvorili.

„Doniesol som ti jedlo,“ povedal muž ticho a vyhol sa jej pohľadu.

Nič nepovedala. Iba prikývla a neochotne sa posadila. Opatrne zobrala od muža kus chleba a mäsa a začala jesť.

Muž si sadol k nej a zadíval sa na zem. Tvár mal zachmúrenú, nerozprával. I žena bola celkom ticho, kým dojedla.

„Boli tu nejakí muži,“ povedala potom akoby nič.

Prudko sa zdvihol hlavu, pozrel na ňu a čakal, čo povie ďalej.

„Prehľadávali zrejme všetky domy v tejto štvrti. Počula som ich cez stenu.“

Muž na ňu stále len hľadel.

„Neozvala som sa,“ ukončila celkom zbytočne. Ak by sa ozvala, našli by ju a ak by ju našli…

Zhlboka sa nadýchol a vydýchol. Čo to robím? Do akej šlamastiky som sa to dostal? pýtal sa muž sám seba v duchu neprestajne. Ničomu nerozumel. Nevedel ani, prečo sa ešte nezdvihol a neodišiel.

Žena len v tichosti sedela a dívala sa na svoje ruky. Nevedela, čo povedať. Trápilo ju mnoho otázok, a naberala odvahu vysloviť aspoň jednu z nich:

„Až pôjdem preč, smiem so sebou zobrať svoju dcéru?“ ozvala sa napokon nesmelo.

Muž rázne zavrtel hlavou.

„Nešla by som za ňou,“ začala ho uisťovať, aby ho nejako obmäkčila. „Veď predsa viem, že sa tam nemôžem ukázať. No keby si mi ju doviedol…“

„Nie,“ povedal prísnejšie, než zamýšľal, a žena ihneď zmĺkla.

Muž sa zamračil, privrel oči a prikryl si tvár dlaňou. Chvíľu tak mlčky sedel, než sa na ňu pozrel. Prečo som nespravil, čo som mal? Nikdy… NIKDY v živote som takto nezlyhal! Bohovia prečo?! Je to vaša vôľa?

„Prepáč. Ja… ja…“ zakoktala šepky. Netušila, čo sa dialo v jeho hlave. Bála sa.

„Ty si mŕtva.“

Žena na posteli sa pri jeho slovách striasla. Nechcela ich počuť.

„Rozumieš, Rekonna? Si mŕtva. Nielen, že sa nemôžeš objaviť na hrade. Nemôžeš sa ani stretnúť s nikým, kto ťa pozná. Nemôžeš ich ani len z diaľky vidieť. Nemôžeš im poslať list na rozlúčku a nemôžeš ani zobrať so sebou svoju dcéru. Mŕtvi také veci nerobia a ty si mŕtva.“

Rekonna len sťažka preglgla, nespúšťajúc z muža zrak.

„Prečo teda ešte stále dýcham?“ spýtala sa zúfalo. „Prečo ešte cítim a trápim sa? Mŕtvy človek predsa necíti! Mŕtvy neľúbi, na nikom mu už nezáleží, nik mu nechýba…“ postupne zvyšovala hlas, než ju zastavil mužov pohľad.

„Ak chceš byť radšej skutočne mŕtva, než žiť život bez svojej dcéry, kráľa či priateľov, povedz. Rozhodni sa však rýchlo, nech nemusím kvôli tebe ďalej riskovať vlastný život. Ak sa bojíš bolesti či zbraní, dám ti jed, ktorý to spraví rýchlo,“ dokončil celkom vecne.

Rekonna naňho dlho hľadela a skutočne zvažovala, že jeho ponuku využije. Načo žiť? Načo dýchať? Načo sa prebúdzať každý deň do sveta, v ktorom už nikdy nesmie vidieť vlastnú dcéru?! Nebolo by predsa len lepšie zomrieť? Až doteraz dúfala, že sa jej podarí ho nejako uprosiť. No teraz konečne pochopila, ako sa veci majú.

Rekonna je mŕtva.

„Nikdy som nikomu nedal na výber tak, ako teraz tebe,“ povedal muž zrazu. „Nikdy. Nikomu. Neviem prečo som to spravil. Bola to chyba. Nemal som ťa nechať žiť…“ poslednú vetu zamrmlal vrah skôr sám pre seba a začal čosi vyberať z kapsičky na opasku. Napravím svoju chybu.

Žena sa zhlboka nadýchla a vydýchla.

Potom zľahka položila ruku na jeho.

„Rekonna je mŕtva,“ povedala. „Zvolím si novú prezývku a budem žiť nový život. Rekonna je mŕtva,“ zopakovala pre seba. On to počuť nepotreboval.

Muž zložil ruku z kapsičky s jedmi a celkom nezreteľne prikývol.

„Ak sa niekedy niekde objavíš…“

„Viem. Ty alebo niekto iný zo Spoločenstva dokončí to, čo si mal spraviť včera v noci.“

„Tak.“ Niekto iný. Ak sa toto niekto zo Spoločenstva niekedy dozvie, zabijú ma a moje telo podhodia psom ako výstrahu ostatným.

Žena stíchla, posunula sa bližšie k stene a objala si pokrčené kolená. Neprestávala sa naňho dívať.

„Až sa situácia na hrade upokojí, prepašujem ťa von z Haladoja. Budeš musieť opustiť krajinu. Choď do Franona či do Kabovského kniežactva a vyhýbaj sa všetkým šľachtickým domom.“

„Tam by ma aj tak neprijali,“ povedala sama pre seba a vraha prvýkrát skutočne prekvapila. „Čakám dieťa.“

Vrah sťažka prehltol. „Kráľ?“ spýtal sa s obavami. Zabiť kráľovu milenku bola jedna vec, zabiť ju s jeho potomkom v bruchu…

Zavrtela hlavou a on si celkom očividne vydýchol. Arisan. Zbabelec, čo sa potreboval zbaviť neželanej záťaže.

Ostali ešte chvíľu sedieť celkom ticho, než muž vstal a začal sa zberať na odchod. Musel sa vrátiť, než si ktosi všimne jeho neprítomnosť.

„Mohla by som ťa o niečo poprosiť?“ ozvala sa ešte.

Nič nepovedal, no zastal a otočil sa na ňu.

„Dozrel by si, prosím, na moju dcéru, kým budeš na hrade? Bojím sa, že jej Losipo nejako ublíži.“

„Urobím, čo bude v mojich silách.“

„Ďakujem, Winon. Za všetko.“

Winon, nový sluha princa Kirropa, nič viac nepovedal, iba zobral prázdnu misku od jedla a odišiel. Nechal mŕtvu ženu samú, aby mohla premýšľať o svojom budúcom živote.